Marián Dyno Burič
Kde bývajú pocity: Hnev
Martinko sa rozhodne hľadať pocity. Čo to vlastne pocity sú a kde sa nachádzajú? Jeho pátranie sa začína priamo v bytovom dome, kde býva. Túto záhadu mu možno pomôžu rozlúštiť jeho susedia... alebo nie?
Začali letné prázdniny a na ihriskách bolo detí
No a tie stredne veľké deti hrali futbal, skrývačky, naháňačky.
Odrazu sa však na basketbalovom ihrisku strhla
„Ty si ma oliala vodou, ty somár!“
„Ako už len môžem byť somár, keď som dievča?! A sám si za to môžeš, nemal si nám brať loptu!“
„Nechaj si tú svoju hlúpu loptu, aj tak s ňou nedohodíš do koša!“
„No ten pravý sa teraz ozval! Ten, čo nosí okuliare, aby ten kôš
„Čo vravíš? Cez ten strojček, čo máš na zuboch, ti nie je rozumieť, haha!“
Takto sa deťúrence hodnú chvíľu vadili a vzájomne urážali.
A zatiaľ sa basketbalová lopta, ktorá bola príčinou celej tejto zvady, dokotúľala k lavičke, na ktorej sedel postarší pán s dlhou bradou. A s klobúkom na hlave, takým zvláštnym, dalo by sa povedať, že staromódnym. Len tak si tam posedával, pozoroval hašteriace sa deti a ani slovko nepovedal. Hádka však nie a nie skončiť, kričali jeden cez druhého, tretia cez tú štvrtú…
No tu zrazu začal starček pomalinky
Chlapec s okuliarmi razom zostal stáť ako obarený. Slová, ktoré mal už-už na jazyku, zostali visieť v jeho otvorených ústach nevyslovené.
„Čo na mňa tak civíš? Nevidíš ma poriadne, ani keď máš náhradné oči?“ vysmievalo sa mu dievča so strojčekom, stojace rovno oproti nemu, ale zároveň chrbtom k dedkovi so zvláštnym klobúkom.
No chlapec stál rovno oproti lavičke, na ktorej starček sedel, a tak cez okuliarové sklá ohromene sledoval celý ten zázrak. Ako dedko dvíhal ruku…