Ako Evička nechcela nosiť okuliare

Evička šla s mamičkou od pani doktorky a plakala. Nič ju nebolelo, nebola chorá ani nedostala injekciu. Bola na pravidelnej prehliadke, na ktorej pani doktorka zistila, že Evička bude potrebovať okuliare. Nevidí totiž poriadne do diaľky.

Evička si naozaj v poslednom čase všimla, že vidí trochu rozmazane. Keď sa boli pozrieť na predstavenie bábkového divadla, nevedela dobre rozoznať bábky. Neskôr, keď stáli s mamičkou na zastávke, si nebola istá, či prichádza ich autobus, alebo je to iné číslo. Ale aj tak ju teraz ovládol smútok a hlavne strach. Vravela si:

„Čo ak mi okuliare nepristanú? Čo ak sa Tonko z vedľajšej triedy prestane so mnou kamarátiť? Čo ak mi prestane kresliť obrázky? A čo budem robiť, keď budem jazdiť na bicykli alebo sa hrať na ihrisku, nebudú mi okuliare prekážať?“ Evičke sa preháňalo hlavou množstvo myšlienok a plakala a plakala.

Doma si ju mamička vzala na kolená a vraví: „Evička, neboj sa. Uvidíš, že s okuliarmi budeš vyzerať rovnako krásne ako teraz. Naopak, hovorí sa, že ľudia s okuliarmi vyzerajú múdrejší.“

Evičku to však veľmi neupokojilo. Okuliare sa pre ňu stali veľkým strašiakom a to ich ešte ani nemala.

Netrvalo dlho a mamka vzala Evičku do obchodu s názvom Očná optika. Vo výklade mali všelijaké okuliare – veľké, malé, farebné, detské. Mamička mala radosť, ale Evička zosmutnela a srdiečko sa jej zovrelo. Nechce žiadne okuliare! Nakoniec vybrali krásne červené okuliare s lienkami po oboch stranách. Evičke to v nich naozaj pristalo. Keď si ich doma nasadila, zajasala:

„Mami, ja zasa vidím všetky postavičky v rozprávke ako predtým, to je paráda!“

Evičke sa v ten večer nezaspávalo ľahko. Vedela, že okuliare jej pomáhajú, ale mala obrovský strach z toho, čo na ne zajtra povedia kamaráti a panie učiteľky.

No predstavte si, ďalší deň…