Kde bývajú pocity: Smútok

Na druhom poschodí nášho činžiaka býva starý pán. Dávnejšie, keď som ešte nechodil do školy, som si myslel, že je vymyslený. Nikdy som ho totiž nevidel. Až raz sa stalo, že som toho pána náhodou stretol vo výťahu.

„Na ktoré, chlapče?“ opýtal sa ma smutným hlasom.

„Na šieste,“ odpovedal som, zrak sklopený k zemi. Mamka ma poučila, aby som sa s cudzími ľuďmi nerozprával. Nevedel som, že starý pán nie je cudzí, ale náš sused.

„Tak vysoko, skoro až v nebi,“ pokúšal sa zažartovať starý pán, ale pri slove nebo sa zarazil a ešte viac posmutnel.

Výťah zastal na druhom poschodí.

„No tak sa maj pekne, ja vystupujem,“ rozlúčil sa so mnou starý pán.

A tak prebehlo naše prvé stretnutie. Nepamätám sa, že by som ho ešte niekedy znova stretol. Ale občas som ho zazrel sedieť za záclonou pri okne, ako pozerá niekam do diaľky, keď sme sa hrali na ihrisku. To je asi tak všetko.

Teraz sa ho však chystám navštíviť. Schodiskom som vybehol na druhé poschodie a zastal pred dverami bytu starého pána.

Zaklopal som. Spoza dverí bolo počuť silnejúci šuchot. Dvere sa otvorili. Starý pán sa vôbec nespýtal, kto je tam. Vôbec nebol opatrný. Ako keby mu to bolo všetko jedno.

„Dobrý deň,“ slušne som ho pozdravil.

Starý pán na mňa uprel zrak. Tie oči boli veľmi, veľmi smutné.

„Ahoj, chlapče, my sme sa už raz stretli. Ty si Martinko zo šiesteho poschodia, však? Poď ďalej.“

Po skúsenosti s vystrašenou susedou Agátkou z prvého poschodia som naozaj nečakal, že ma pán sused pozve do svojho bytu. Opatrne som vošiel a porozhliadol sa. Vládlo tam prítmie, aj keď vonku nádherne svietilo slniečko. Šiel som za starým pánom do kuchyne.

„Posaď sa,“ ponúkol mi stoličku a sám si sadol na druhú.…