Marián Dyno Burič
Kde bývajú pocity: Hnev
Martinko sa rozhodne hľadať pocity. Čo to vlastne pocity sú a kde sa nachádzajú? Jeho pátranie sa začína priamo v bytovom dome, kde býva. Túto záhadu mu možno pomôžu rozlúštiť jeho susedia... alebo nie?
Deti, poznáte rozprávku o pyšnej princeznej? A počuli ste aj tú o pyšnom princovi?
Vlastne to nebol naozajstný rozprávkový princ. Bol to obyčajný chlapec. Volal sa Adam, priezviskom Princ. Býval v domčeku s veľkou záhradou na okraji veľkomesta a mal všetko, na čo si len pomyslel – presne ako sa na princa patrí.
Jeho rodičia boli veľmi úspešní. Otec sa živil ako právnik a celé dni trávil v práci. Mamička bola manažérkou vo firme, ktorá predávala športové potreby. Adamko tak od nej dostával vybavenie od výmyslu sveta. Futbalové lopty, tenisové rakety, kajak na vodu a každý rok najnovší model bicykla. Mal toho doma toľko, že sa sotva so všetkým stíhal hrať.
Ale to mu nebránilo správať sa ako nafúkané princiatko. Kedykoľvek si dupol, že v televíznej reklame videl nové kopačky alebo kolieskové korčule, musel ich mať. Rodičia neváhali a okamžite mu to zaobstarali, aby sa nezlostil.
Len jedno jediné Adamko nemal. Uhádnete čo?
Boli to kamaráti. Nikto sa s ním nechcel baviť. Adamko bol totiž nielen nafúkaný, ale aj uvrieskaný a občas sa správal naozaj zle.
Napríklad vtedy, keď mu mamička pred kamarátmi povedala, že mu nekúpi zmrzlinu. Adamko kričal na plné hrdlo celou cestou z ihriska a ešte aj v cukrárni. Dupal a vrešťal, až si zmrzlinu od nešťastnej mamičky vydupal.
A tak niet divu, že s každým záchvatom hnevu a s každou hračkou, o ktorú sa nechcel deliť, mu kamaráti ubúdali, až mu nakoniec neostal ani jediný.
Adamko si preto brával futbalovú loptu, kopačky a dres a chodil sa na ihrisko hrať celkom sám. Ostatné deti po ňom občas váhavo pokukovali, ale zahrať si s ním futbal sa nikto neodvážil.
Adam sa totiž zlostil aj pri hre s futbalovou loptou. Keď nedal gól do bránky, rozhadzoval rukami na všetky strany…