Každý z vás asi pozná podobné dievča, ako je Klára. Klára je vždy tá, čo mešká na vyučovanie, čo má neustále zrolované podkolienky a cop nakrivo. Keď chce pani učiteľka skontrolovať deťom domácu úlohu, ona je zvyčajne tá, čo ju zabudla doma. A ak sa prihlási, takmer vždy sa mýli.
Preto keď pani učiteľka oznámila, že pri príležitosti stého výročia založenia školy k nim príde samotná anglická kráľovná a jeden zo žiakov ju slávnostne privíta, každý vedel, že Klára to iste nebude. Bude to Petra, ktorá je najlepšia v gymnastike, alebo Miško vynikajúci v prírodných vedách. Prípadne Sára, ktorá napíše každú písomku na plný počet bodov.
Aby sa predišlo hádkam, pani učiteľka sa rozhodla, že vyberie losovaním. Vytiahla teda z plného klobúka lístoček s menom toho, kto privíta kráľovnú. Aké to len bolo prekvapenie, keď to bola... Klára!
„Ale veď ty nemáš na nič talent,“ povedala jej Milka počas prestávky.
„Presne,“ pridala sa Katka, pohadzujúc zlatými vlasmi. „Nie si ani rýchla, ani múdra, ani veľmi pekná. Kráľovná sa pri tebe bude nudiť.“
„Mám talent!“ bránila sa Klára. Ale potajme ju trápilo, že dievčatá vraveli pravdu. Nemala žiadne špeciálne schopnosti – teda ak nerátame to, že jej nič nešlo, no tým by sa nikto nechválil. „Som dobrá v mnohých veciach.“
„Napríklad v čom?“
„No, ja... ehm....“
„Čakáme,“ naliehala Katka, netrpezlivo klopkajúc nohou. „Aj kráľovná bude čakať a zívať od nudy.“
„Mám čarovného psíka!“ vyhŕkla Klára. Znelo to hlúpo, ale už sa to nedalo vziať späť. „Môj psík, Strapáčik, je čarovný. Vie robiť také triky, aké iné psy nedokážu.“
„Ako napríklad čo?“
„Napríklad... vie čítať ľuďom myšlienky.“
„Ako môže pes čítať ľuďom myšlienky?“ pochybovala Katka. „A okrem toho, ako vieme, či je to pravda? Veď psy nevedia rozprávať.“
„Prisahám,“ trvala na svojom Klára.…