Tajomstvo kráľa Maona

Kedysi dávno žil na severe Írska kráľ, ktorého všetci poznali pod menom Maon. Tento kráľ mal však jeden zvláštny zvyk, ktorý si nikto nevedel vysvetliť. Maon totiž vždy nosieval na hlave kapucňu. No ešte tu bola jedna zvláštnosť: vlasy si dával strihať len raz do roka. Holiča však nemal vlastného – kráľovského, ale každý rok si vybral jedného zo svojich poddaných, ktorý ho potom ostrihal. Nuž a najväčšou záhadou bolo, že ani jeden z týchto holičov sa potom už nikdy viac domov nevrátil. Ľudia boli presvedčení, že kráľ nechal každého z nich nadobro zmiznúť, nik však netušil prečo.

Lenže skutočným dôvodom boli kráľove uši. Maon ich mal vskutku nezvyčajné – špicaté a pokrútené ako nejaký škriatok. Veľmi sa za ne hanbil a za žiadnu cenu nechcel dopustiť, aby sa o tomto jeho tajomstve ktokoľvek dozvedel. Preto každý z holičov, ktorý jeho nepekné uši na vlastné oči uvidel, skončil uväznený v žalári. Len kvôli tomu, aby nevyzradil kráľovo tajomstvo.

Avšak jedného dňa prišiel rad na Liama, mladého drevorubača. Úlohu kráľovho holiča prijal s obrovskou nevôľou, lebo veľmi dobre vedel, že naspäť sa nikdy nikto nevrátil.

Len čo si dal Maon dole kapucňu, Liam zbadal jeho nezvyčajné uši. Ihneď pochopil, že práve toto tajomstvo kráľ tak usilovne stráži pred okolitým svetom.

Náhle si kľakol na kolená a začal kráľa prosiť, aby ho pustil domov. „Mám starú a chorú matku, nemôžem ju nechať samu. Sľubujem, že tvoje tajomstvo nikdy nikomu nevyzradím,“ prosíkal Liam.

Po chvíli si kráľ Maon zhlboka povzdychol. „Dobre teda, nepros už toľko. Pustím ťa domov, ale beda ti, ak to neudržíš v tajnosti. Nebude miesto na tejto zemi, kde by si sa predo mnou ukryl.

A tak sa Liam celý šťastný napokon vrátil domov k svojej matke. No po istom čase ho to veľké kráľovo tajomstvo začínalo ťažiť. Zakrátko…