O malej Sofinke a veľkom strachu

Sofinka je malá škôlkarka. Má kučeravé vlásky, ktoré jej mamička často zapletá do vrkočov. Sofinka sa zas deň čo deň vzorne stará o svoju bábiku Lucku. Ale teraz sa zo všetkého najviac teší na to, že okrem bábiky sa bude môcť starať aj o naozajstné bábätko! Rodičia jej totiž povedali, že bude mať súrodenca – malého bračeka.

Keď išla Sofinka večer spať, nedočkavo sa opýtala mamičky: „Mami, a kedy sa už to bábätko narodí?“

Mamička sa s úsmevom pozrela na svoje zaguľatené bruško: „Neviem, kedy presne, Sofinka, ale bude to už čoskoro. Dobrú noc.“ Pobozkala ju, zhasla svetlo a odišla z izby.

Sofinka sa zachumlala do periny so svojimi obľúbenými bábikami a hneď zaspala.

Ráno ju prebudil akýsi nezvyčajný ruch. Dokonca sa jej zdalo, že začula húkanie sirény. Chytro vyskočila z postele a vykukla z okna. A naozaj, pred domom stála sanitka. Ale čo to? Nejaký pán v bielom držal za rameno jej mamičku a pomáhal jej nastúpiť dovnútra!

Sofinka okamžite vybehla z izby. Zastihla otecka, ako práve vychádza z dverí. Mal na sebe bundu aj topánky, a keď sa na Sofinku pozrel, vôbec sa neusmial.

„Idem za mamičkou,“ povedal rýchlo. „Neboj sa, zakrátko sa vrátim. Babička na teba čaká v kuchyni s raňajkami.“ S týmito slovami zmizol za zavretými dverami.

Sofinka odrazu dostala obrovský strach. Prečo išiel otecko preč? Prečo mamička nastupovala do sanitky? Vedela, že sanitky vozia chorých a zranených ľudí. Do očí sa jej tlačili slzy. Sadla si na zem, chrbtom sa oprela o dvere a od toľkého strachu sa rozplakala, lebo nevedela, čo iné má robiť.

Vtedy z kuchyne vyšla babička. Razom pochopila, čo sa deje, a chcela vziať Sofinku do náručia. Ale Sofinka sa bránila. Nechcela ostať s babičkou, chcela ísť za mamičkou! Prečo ju len nechali samu?…