Maškarný ples

Školský maškarný ples sa mal čoskoro začať a Denis sa ho už nevedel dočkať. Po vyučovaní sa náhlil domov, aby si čím skôr mohol obliecť svoj kostým. S ockovou a mamkinou pomocou na ňom pracovali takmer dva týždne. Najprv si na seba opatrne navliekol strieborný oblek. Boli na ňom starostlivo našité trblietavé nášivky – ako kontrolky. A vedľa nich boli nakreslené rôzne symboly. Potom vzal zo stola veľkú pomaľovanú škatuľu – to bola robotia hlava. Spolu s ockom do nej pripevnili drobné farebné svetielka na baterky, takže bude svetielkovať ako ozajstný robot. Denis sa hrdo pozrel do zrkadla, a načisto sa v ňom nespoznával. Výborne!

Školská telocvičňa bola vyzdobená balónmi a papierovými girlandami, ktoré menili farby, keď na ne dopadli svetelné lúče z pódia. V prítmí vyzerali všetky detské masky ako živé. A veru, bolo ich neúrekom! Aj Denis sa veselo zamiešal do hŕby superhrdinov, upírov, kozmonautov, kráľovien, dokonca zbadal aj jednu gorilu a jeden kaktus. Každý sa chcel dnes predviesť, akú masku dokázal vyrobiť.

„Teda, to je ale parádny kostým!“ zastavila Denisa slnečnica, ktorej hlas znel presne ako Veronika z vedľajšej triedy. „Vôbec ťa neviem rozpoznať. Kto si?“ opýtala sa zvesela.

„Ja-som-pre-dsa-ro-bot,“ napodobnil Denis žartom robotický hlas.

Slnečnica sa opäť zachichotala, ale nespoznala ho. Denisovi sa táto hra zapáčila, a zaumienil si, že dnes večer zostane v utajení. Veril, že ak bude šikovný, dokáže to. To budú zajtra kamaráti pozerať!

Denis bol v triede celkom obľúbený. Mal dobré známky, k učiteľom sa správal slušne, a ak ho niekto poprosil o pomoc, neodmietol. Preto nad ním učitelia občas prižmúrili oko, keď si zabudol urobiť domácu úlohu, a od spolužiakov zas vždy dostal pozvanie na každú oslavu narodenín.

Teraz tu ale nebol Denis. Bol tu len svetielkujúci robot-Denis, ktorého nikto nepoznal a ktorý si mohol robiť, čo sa mu len zachcelo.…