Psíček mal mať zajtra meniny a mačička narodeniny.
Deti to vedeli a chceli psíčka a mačičku nejako na meniny a narodeniny prekvapiť. Premýšľali, čo by psíčkovi a mačičke dali alebo vyrobili; potom si spomenuli a povedali: „Viete čo, deti? Urobíme psíčkovi a mačičke na meniny tortu!“
Ako povedali, tak aj urobili. Vzali si na to formičku a utľapkali psíčkovi a mačičke z piesku krásnu tortu; navrch dali päť pekne bielych kamienkov, to boli akože mandle, a torta bola ako naozajstná.
Doniesli ju mačičke a psíčkovi: „Tu máte, priniesli sme vám na meniny a narodeniny tortu. Je veľmi dobrá, môžete ju celú zjesť.“
Psíček s mačičkou si tortu vzali, robili nad ňou „Mňam-mňam-mňam, je dobrá, tá sa vám vydarila,“ a tvárili sa, akoby ju jedli. „Ďakujeme vám,“ povedali deťom, „takúto tortu sme jakživ nejedli.“ Deti z toho mali radosť a išli domov.
„Škoda, že psíčkovia a mačičky piesok nejedia,“ povedal psíček mačičke, keď deti odišli, „taká krásna torta, to by som si na nej ale pochutnal! Vari vieš, že som nad ňou dostal náramnú chuť na nejakú naozajstnú tortu. Ale musela by byť naozajstná, vravím!“
„Tiež som dostala chuť na naozajstnú tortu,“ povedala mačička. „Vieš čo, veď keď už mám zajtra narodeniny a ty meniny, mali by sme si nejakú tortu urobiť! Lenže neviem, ako sa taká torta robí.“
„To nič nie je,“ povedal psíček, „to je jednoduché, to ja viem, ako sa taká pravá torta pečie! To sa do takej torty dá všetko, čo je na jedenie najlepšie, všetko, čo najradšej ješ, a potom je tá torta najlepšia. Keď tam dáš takých najlepších jedál päť, tak je päťkrát dobrá, keď ich tam dáš desať, tak je potom desaťkrát dobrá. Ale my si ich tam dáme sto a budeme mať stokrát dobrú tortu!“
„To je pravda,“ riekla mačička, „urobíme si takú…