Ako veverička hľadala mrkvičku

Keď sa ježko Jožko prebudil, bolo chladné ráno a za lesíkom len pomaly vykukovalo slniečko. Párkrát si zívol a znovu zaspal. Ježkovia totiž obvykle celý deň prespia.

Zato veverička Hanička už vystrkovala z dutiny stromu svoje ryšavé labky. Ponaťahovala si ich a ozvalo sa dlhé zívnutie.

„To som si ale parádne oddýchla!“ pochvaľovala si nahlas. „Škoda, že Jožko zase celý deň prespí. Ale sľúbil mi, že sa zobudí skôr, než slniečko večer zájde za obzor,“ nádejala sa.

Vyliezla z dutiny a rozhliadla sa po lese. Ráno to všade na stromoch cvrlikalo, vtáčiky poletovali sem a tam a hmyz pomaly začínal bzučať.

Veveričke Haničke zaškvŕkalo v brušku. V domčeku však nebolo ani orieška. Rozhodla sa teda, že preskúma záhradku pri chalúpke. Šibko preskákala z konára na konár a cez plot rýchlo do záhrady.

Ale vtom – žuch! „Auuuu, kam som to spadla?! Čo je to za dieru? Včera tu ešte nebola!“ premýšľala Hanička.

Poobzerala sa po záhrade a zistila, že je celá rozkopaná. Kúsok od nej ležal v čerstvo vyhĺbenej diere oriešok. Vystrelila k nemu a zhltla ho bez rozmýšľania ako malinu. Bruško jej vzápätí poďakovalo spokojným zabručaním.

Odrazu dvere chalúpky zavŕzgali. Veverička sa prikrčila za kríkom, ktorý rástol neďaleko záhona.

Z chalúpky vyšiel starý pán šuchtavým krokom a v ruke držal motyčku. Bol zababušený do svojho obľúbeného kabáta a na hlave mal nasadenú čiapku. Na rukách mal veľké tmavé záhradnícke rukavice.

Veverička Hanička sa zľakla a spod kríka trielila späť do lesa na strom. Počula, ako za ňou starý pán volá: „Čože si tu hľadalo, ryšavé stvorenie? Oriešky sú predsa v kŕmidle!“

Ale vyľakaná Hanička sa ukryla do hustej koruny. Zmeravená od strachu odtiaľ starého pána pozorovala.

Ten vzal medzitým svoju motyčku a došuchtal sa k dieram v záhrade. Ponoril…