Obrovský drak sa vznášal vysoko nad riekou a na jeho chrbte sedelo dievčatko. Natálka sa ho pevne držala okolo krku, žmúrila oči a smiala sa. Do zubov jej vleteli už tri mušky, ale neprekážalo jej to. Leteli rýchlo a vietor jej fúkal do vlnitých vlasov. Bolo to úžasné!
Odrazu začula zvuky zvona. Alebo zvončeka? Bzučiaka?
„Och, nie, budík!“ hlesla Natálka ospalo.
A naozaj to tak bolo. Budík zvonil ako každé ráno. Sen o drakovi sa rozplynul. Natálka zívla a vypla budík v tvare dračieho vajíčka. Vyliezla spod periny s ružovými drakmi a ponaťahovala sa. Potom napravila všetky dračie figúrky na poličke tak, aby sa pozerali rovnakým smerom. Pohladkala svoj plyšový vankúš (samozrejme s drakom) a išla sa obliecť. Po raňajkách si hodila na chrbát školskú tašku, na ktorej dva draky chrlili oheň. Podala mame ruku, a keď nastúpili do auta, veselo kývala nohami a pozerala von z okna.
Vtom zbadala vedľa cesty reklamu na nový film o dračom dobrodružstve. Začala prosíkať:
„Mami, mami, maminka, videla si tú reklamu? V kine budú dávať film o drakoch! Pôjdeme, prosím? A kúpiš mi aj takého plyšového draka, aký bol nakreslený na plagáte?“
„Ale Natálka, veď máš tých drakov už aspoň sto. Do kina môžeme ísť v sobotu, ale ďalšieho naozaj nepotrebuješ!“ presviedčala ju mama a točila volantom doprava.
„Och, mami, ale tento bol taký milučký. A mal aj trblietky!“ žobronila Natálka ďalej.
Mama si vzdychla. Keď zaparkovali pred školou, otočila sa k dcére a povedala:
„Dobre, Natálka. Urobme dohodu. Ak bude tvoje vysvedčenie také dobré ako naposledy, dostaneš draka! Súhlasíš?“
Dievčatko prikývlo a s úsmevom vybehlo po schodoch do školy. V skutočnosti však vôbec nebolo ľahké dodržať takýto sľub. Veď tretiaci sa učia samé ťažké veci. Aj násobiť, aj deliť, aj počítať dlhé čísla.…