Do mesta prišiel jarmok. Pestrofarebné strechy kolotočov, vôňa pukancov, pražených mandlí či cukrovej vaty a hudba ako zo staručkého verklíka. Všade zástupy dospelých i detí – a všetkým žiaria oči, akoby v nich ten pohľad zapálil iskričky.
Eli ani jej sestrička Anka na jarmoku nesmeli chýbať. Preto tam hneď popoludní spolu s rodičmi vyrazili. To vám bola krása! Dievčatká netušili, kam sa obrátiť skôr. Autíčka? Stánky s perníkmi a tureckým medom? Kolotoč s koníkmi a labuťami? Alebo by im ocko mohol vystreliť ružu? Boli také nadšené, že úplne prehliadli nenápadný stánok, v ktorom veľmi stará pani práve vyrovnávala jeden prstienok vedľa druhého. Na rozdiel od ostatných stánkarov nič nevyvolávala, len mlčky pozorovala tú trmu-vrmu, akoby na niekoho čakala.
Slniečko sa už skláňalo k obzoru, keď Eli s Ankou uznali, že od únavy zo všetkých tých atrakcií sotva stoja na nohách. Pomaly sa vydali smerom k východu, keď vtom Anka zostala stáť.
„Len poď bližšie, dievčatko,“ oslovila ju tá stará pani. „Nepáčil by sa ti niektorý z mojich prstienkov?“ Usmiala sa a vráskavou rukou pohladila svoju zbierku.
„Mami, oci, môžeme si s Eli vybrať?“ zažobrala Anka. Trblietavé kamienky jarmočných prsteňov akoby im nedovolili odtrhnúť oči a ísť ďalej.
„Čo by to bolo za jarmok, keby sme z neho odišli bez prstienka?“ odvetil so smiechom otecko a počkal, kým si dievčatá vyberú každá po jednom. Anka zelený ako voňavá letná lúka, Eli belasý ako jasné nebo. Rozlúčili sa so starou paňou a už-už vychádzali bránou von, keď za sebou začuli volanie: „Ukážu vám celučký svet!“
Ale keď sa obzreli, aby ešte zamávali, po maličkom stánku akoby sa zem zľahla.
„Asi sme už ozaj unavené,“ poznamenala Eli krčiac plecami. A mala pravdu – v ten večer zaspali mihnutím oka. Len dva drobné prstienky, ktoré…