Na našej ulici býva desaťročná Korolína. Volá sa tak omylom. Mala sa volať Karolína. Ale keď sa narodila a ocko ju išiel zapísať na úrad, bol zo samého nadšenia celý popletený – a chybne vypísal do tlačiva meno Korolína Klusová. Nikto si to však nevšimol, a takto ju tam zapísali. Odvtedy sa teda volá Korolína.
Všetko bolo v poriadku, kým bola Korolínka malinká. Ale len čo začala chodiť do škôlky, začali sa problémy. Skoro každý jej meno poplietol.
Na pieskovisku maminky hovorili: „Aha, prišla Karolínka!“
V škôlke zas pani učiteľky stále rozprávali: „Ako len Koralínka pekne kreslí.“
No a úplný vrchol bol, keď v škole pán učiteľ napísal jej meno na tabuľu ako Kurulína Klusová.
„Žiadna Karolína, som Korolína!“ musela každému dookola opakovať.
Jedného dňa sa Korolína celá nešťastná rozhodla, že všetkým ukáže, aké dôležité je KO. Odvtedy všade vyhľadávala veci, ktoré začínali písmenami KO. Všetkým tvrdila, že ona jedáva iba KOláče. Do školy nenosila žiadnu školskú tašku, knihy a zošity vláčila v KOšíku.
Keď ju mama prihlásila na karate, hodila sa o zem a kričala: „Žiadne karate, ja budem chodiť na KOrčuľovanie!!!“
Ešte aj bicykel, ktorý dostala na Vianoce, hodila do kúta a zlostne dupala nohami, že ona chce KOlobežku!
Keď mama s ockom vymysleli dovolenku v Chorvátsku, prosili ju: „Korolínka, buď rozumná. Veď ChorvátsKO sa aspoň končí na KO.“
Ale ona vrieskala, že do žiadneho Chorvátska nejde. Jedine do KOlumbie a prinajhoršom porozmýšľa o KÓrei. Našťastie, ocko objavil v cestovnej kancelárii grécky ostrov KOs, nuž nakoniec leteli tam.
Na výtvarnej výchove kreslila Korolína vždy iba KOminárov alebo KOnáre. Na telesnej výchove, kým ostatní behali a skákali, ona robila len a len KOtrmelce. Skrátka, bolo to s ňou skutočne KOmplikované.
Jedného dňa, keď mala Korolína meniny, doniesol jej mladší brat Kubo sklenený pohár. V tom veľkom pohári…