Podivuhodný zverinec

Celé okolie poznalo šibala Karáska. Stačilo, že v diaľke začuli jeho krákanie. V tej chvíli sa každý, kto mal rozum, rozbehol domov a silno za sebou zatreskol dvere. Drevorubači si strážili svoje píly. Aj ničnetušiaci cyklisti sa občas stali terčom jeho útoku.

„Už sa blíži!“ volali susedia jeden na druhého. „Ukryte všetko cenné!“

Kto bol ten obávaný Karásek a prečo sa ho tak báli? Predstavte si, bol to havran. Neuveriteľne nezbedný a drzý havran, ktorý terorizoval celé okolie Bielovežského pralesa.

„Krá, krá!“ škriekal, čo znamenalo „Pozor, už letím!“. Inokedy zas hulákal „krá, krá, krá!“, čo znamenalo „čačky, chcem čačky!“. A keď bolo počuť len jediné „krá“, všetci vedeli, že si Karásek našiel novú obeť – obvykle nejakého nevinného cyklistu idúceho lesom.

Zniesol sa z oblohy a bezočivo ďobal cyklistovi do vlasov, až kým nespadol z bicykla. Potom elegantne pristál na zemi a samoľúbo si prezeral výsledok svojho útoku.

Karásek sa obával len jednej veci, a to Žabky. Žabka však nebola naozajstná žaba. Bol to diviak a zároveň Karáskov spolubývajúci.

Počkať, počkať, hovoríte si: prečo havran žije s diviakom? A toto má byť skutočný príbeh? Veru áno. Bola to jedna podivuhodná, ľudsko-zvieracia rodina. Hlavami tejto rodiny boli ľudia, Simona a Lech, a v ich dome žilo množstvo zvierat!

Taký hluk si ani neviete predstaviť. Okrem diviaka Žabky a havrana Karáska tam žili myší súrodenci Pepsi a Cola, rysica Agáta, oslík Hepúnia, čierny bocian, ktorý býval v truhlici v spálni, niekoľko sov, sliepok, pár mláďat kane a stádo jeleňov, ktoré si Simonu adoptovalo. Jeden z jeleňov zvykol klopkať na kuchynské okno, aby dostal kocku cukru.

Žiadne z týchto zvierat však nežilo v zajatí. Naopak, prichádzali a odchádzali, ako sa im zachcelo. Ich počet sa každým dňom menil. Celý dom slúžil ako…