Jesenné slnko presvitalo pomedzi listy mohutného orecha, ktoré v miernom vetríku ticho ševelili. Niektoré mali ešte sýtu zelenú farbu, iné už začínali hnednúť. Medzi nimi sa popoludňajšiemu slnku vystavovali vlašské oriešky, či už v pevnej zelenej, alebo len tenkej hnedej šupke. A medzi šepotaním listov bolo počuť jemné hlásky orieškov:
„Ale nás dnes to slniečko krásne hreje.“
„Ja dokonca premýšľam, že sa už možno pustím zo stromu dole. Nech si ma Maťko nájde,“ povedal jeden.
„To nie je zlý nápad. Celkom by sa mi páčilo, keby som mohol byť v nadýchanom koláčiku alebo syrovej nátierke,“ ozval sa druhý.
„A ja sa už púšťam, juchúúú!“ zvolal s nadšením iný oriešok, už aj letel zo stromu a dopadol do mäkkej trávy. A za ním ďalší a ďalší.
Onedlho sa pod stromom skutočne objavil Maťko s košíčkom a pátravo sa začal rozhliadať po zemi. Hneď za ním cupital jeho mladší braček Lukáško.
„Tak čo, Luky,“ spýtal sa Maťko, „ideme na to? Koľko orieškov sa nám podarí nájsť dnes?“
„Ideme!“ zvolal Lukáš. „Určite budem mať zase plný košíček.“
To sa už obaja skláňali a brali do rúk prvé oriešky, ktoré sa v košíku hromadili a blažene sa usmievali. Čoskoro ich chlapci všetky pozbierali a veselo hopsali domov. Aj slniečko už pomaly zapadalo a striedal ho chlad jesennej noci.
Oriešky sa schúlili do svojich šupiek a tie, ktoré doteraz nemali odvahu sa pustiť alebo si ešte chceli užívať pobyt na strome, sa pomaly rozhodovali, čo ďalej. Spadnúť do mäkkej trávy a dať sa nájsť? Možno ich odnesú chlapci alebo veverička Čiperka, ktorá si ich schová do skrýše. Alebo ich schytí myška, čo si na nich pochutí hneď. A tak sa niektoré pustili okamžite a iné čakali na ďalší deň, aby noc netrávili na studenej zemi.
Aj oriešok František…
Readmio je aplikácia plná detských rozprávok oživených zvukmi, ktoré reagujú na váš hlas. Fúra rozprávok je zadarmo, nové pridávame každý týždeň.
