Kohút Karol na dvore mal ešte polnoc a na obzore nebol ani náznak úsvitu, ale dve malé šibalky sa už mrvili v postieľkach.
„Eli?“ ozvalo sa z postele naľavo.
„Anka?“ zaznelo z postele na opačnej strane izby.
„Skúsime to znova?“ prehovoril opäť hlások spod periny vľavo.
Akéže skúšanie, pýtate sa asi. A prečo tak skoro ráno? Aj vám sa už určite stalo, že ste sa na niečo tak veľmi tešili, až ste nemohli zaspať, však? Jediné, na čo dokážete myslieť, je TO, na čo sa tak veľmi tešíte. A viete, na aké TO sa tešili sestričky Anka a Eli?
Rodičia im na jarmoku kúpili dva prstienky. Potiaľto je to celkom obyčajný príbeh. Ale keď tým prsteňom otočíte... vezme vás na miesta, o akých ste ani netušili! A presne to Eli s Ankou urobili – v spánku nevedomky pokrútili prstienkom. Ocitli sa na jednom z najteplejších miest na svete, v americkom Údolí smrti. Ten výlet ich úplne nadchol. Niet preto divu, že boli zvedavé, či ich aj tentoraz prstienky niekam zanesú.
Len čo si vyčistili zúbky a napili sa vody, posadili sa na posteľ a chytili sa za ruky.
Mladšia sestrička sa už-už chystala prstienkom otočiť, keď ju zrazu Eli zastavila.
„Počkaj ešte: vezmeme si radšej bundy. Čo ak tam bude zima?“
Netušila, ako blízko je k pravde. Hneď ako prstienkom pokrútili, všetko sa s nimi zatočilo a potom už okolo seba vnímali len čiernočiernu tmu... a zimu, neuveriteľnú zimu.
„Raz-dva dovnútra, dievčatá bláznivé!“ S týmito slovami ich ktosi schmatol za kapucne a náhle pocítili závan tepla.
„K-k-kde to sme?“ drkotala Anka zubami.
„Mňa by skôr zaujímalo, AKO ste sa sem vôbec dostali?!“ vyhlásila pani, ktorá ich posadila do vyhriatej miestnosti a postavila pred ne hrnčeky s voňavým čajom. Keď videla, ako ju…