Anjelský hlas

Bol teplý letný podvečer. Slniečko pomaly zapadlo a obloha vyzerala, akoby ju Amálka vymaľovala červenou temperou. O chvíľu bude tma, ale z okna bolo ešte dobre vidieť vežičku zámku i šumiacu rieku. Amálka už bola oblečená v pyžamku, no ešte sa jej nechcelo spať.

„Mamička, porozprávaj mi rozprávku! Vieš ktorú, tú o princeznej, čo bývala tu na zámku,“ žobronila.

„To nebola princezná, ale operná speváčka,“ opravila ju s úsmevom mamička.

„Ale bývala na zámku, takže to musela byť princezná. Rozprávaj, mami. Prosím!“

Mamička teda začala rozprávať o tom, ako sa pred mnohými a mnohými rokmi narodilo malé dievčatko. „Rodičia ho pomenovali Emília, ale nikto ho nenazval inak než Ema. Mala štyroch súrodencov. Radi sa spolu hrávali vonku a Ema mala neustále rozstrapatené vlasy ako nejaká víla.

Jej mamička si občas povzdychla: „Otecko, pozri sa na našu Emu, už je to takmer slečna, ale stále behá bosá. A predstav si, včera som vo vrecku jej šatočiek našla malého pstruha. Bol ešte živý, našťastie, ale poviem ti, začínam si o ňu robiť starosti. Čo z nej len bude?“

Otecko nad tým iba mávol rukou: „Naša Ema je ešte malá, len ju nechaj, nech si užije prírodu! Neboj sa, čo s ňou bude. Veď nádherne maľuje. A na jeseň v meste začne chodiť na husle a na hodiny spevu.“

„Máš pravdu, spieva skutočne nádherne. Ako slávik.“

„To má po tebe,“ usmial sa otecko.

Ema bola veľmi nadané dievčatko. Spievať začala dokonca ešte skôr než hovoriť. Často si vymýšľala vlastné melódie alebo hmkala bábikám. A každý večer spievala uspávanku svojim súrodencom. Všetci ležali vedľa seba vo veľkej posteli a občas sa k nim pridali aj mamička s oteckom. Posteľ bola plná mäkkých hebkých vankúšov, vedľa nej praskal v kozube oheň a Ema spievala. Bolo to také krásne!…