Ten hnedovlasý chlapec, ktorý sedí na schodišti na najvyššom poschodí paneláka a zaujato hľadí do knižky, sa volá Ondrík. Nedávno sa sem presťahoval spolu s mamičkou, tatkom a o dva roky mladším bračekom. Kamarátov si ešte nájsť nestihol, ale to mu popravde zas až tak neprekážalo.
Ondrík sa naučil čítať, keď mal päť rokov, a knižky sa rýchlo stali jeho veľkou vášňou. Miluje staré povesti, mýty, legendy a tajomné príbehy. Hltá ich cestou do školy i zo školy. Číta cez prestávky, pri obede, knižku nosieva aj von a otvára ju, samozrejme, aj v posteli pred spaním.
Keď je celá rodina doma, Ondrík občas zalezie s knižkou alebo komiksovým zošitom sem hore, kde končí schodište. Je tu totiž pokoj a nikto ho tu neruší. Na poslednom poschodí býva iba jedna stará pani, ktorá nevychádza von príliš často. Ondrík vlastne ani nevie, ako sa volá. Len tu a tam ju zahliadne z okna, ako sa vracia z nákupu.
Práve teraz bol Ondrík ponorený do príbehu o babe Jage. Vonku zúrila jesenná pľušť – vietor dul a kvapky dažďa klepali na okno. Pomaly sa aj stmievalo. Odrazu sa Ondríkovi niečo obtrelo o nohy. Chlapec od ľaku takmer spadol zo schodov. Keď sa trocha spamätal, zistil, že je to len čierna mačka, ktorá sa mu prikradla k nohám a spokojne pradie. Vydýchol úľavou a poškrabkal zvieratko za ušami. Šelma si ho ešte chvíľu zvedavo prezerala veľkými žltými očami, potom sa otočila a už jej nebolo.
„Zvláštne, kam mohla zmiznúť?“ čudoval sa Ondrík. Nakukol o poschodie nižšie, ale po mačke ani stopy. Nakoniec usúdil, že sa mu to iba zdalo a že by sa mal vrátiť domov.
Nasledujúce popoludnie si to Ondrík opäť namieril do svojho čitateľského kúta. Rád by dočítal príbeh zo včera, a v kútiku duše bol zvedavý, či zase nestretne čiernu mačku.…