„Mami, niekto zvoní!“ zvolala Julinka. Zvonček začula práve v okamihu, keď maľovala farbami obrázok pre babku na meniny.
„Áno, áno,“ odvetila mamka a odložila varešku, ktorou práve miešala polievku, „idem otvoriť.“
Julinka ďalej namáčala štetec do farby. Sústredene maľovala s vystrčenou špičkou jazyka a zamračeným obočím. Keď bola s obrázkom spokojná, vystrela sa a zbadala, že mamička je už späť.
„Mami, kto to bol?“ vyzvedala.
„Hádaj,“ povedala mamka s úsmevom a zdvihla debničku plnú ovocia a zeleniny, „práve dorazila naša čerstvá porcia vitamínov!“
Julinke sa od radosti a zvedavosti rozžiarili oči. Vyskočila zo stoličky a uháňala k mamičke. „Ukáž, ukáž! Čo dobré tam máme?“
Dievčatko uchopilo jednu stranu debničky a pomohlo ju odniesť do kuchyne. Spoločne z nej vyťahovali jednotlivé plodiny a predstavovali si, kde ktorý kúsok ovocia alebo zeleniny vyrástol, kto ho vypestoval a čo zažil, kým sa dostal k nim domov.
Julinka zvedavo chytila do ruky veľkú fialovú zeleninu. „Mami, čo je to za divnú fialovú hrušku?“
„To nie je hruška, Juli, to je baklažán. Niekedy sa nazýva aj baklažán vajcoplodý,“ opravila ju mamka.
„On kladie vajíčka?“ s vypúlenými očami sa opýtala Julinka.
„To nie,“ zasmiala sa mamička, „ale keď rastie, jeho nezrelé plody sú biele a okrúhle ako vajíčka. Až časom zmenia farbu na fialovú. Tak čo, aké meno mu vymyslíme my?“
„Baklažán Baltazár!“ navrhlo dievčatko. „Povieš mi o ňom tiež nejaký príbeh?“
Mamička sa zamyslela. Potom začala rozprávať: „Bol raz jeden baklažán Baltazár. Dalo by sa povedať, že bol veľmi sebecký. Nerád sa o čokoľvek delil s niekým ďalším. A to ani vtedy, keď sa ostatní delili s ním. Skrátka, bol naozaj lakomý. Raz to dokonca zašlo až tak ďaleko, že keď rástol v záhrade, nechcel sa s nikým deliť ani o vodu. Bolo práve…