Biela krieda

Mia dostala k narodeninám od babky a dedka nové kriedy. Nadšene rozbalila obrovské balenie plné najrôznejších farieb. Zelená, červená, modrá, žltá, fialová... To bolo farieb, až zrak prechádzal. Len tak-tak ich všetky uniesla.

„Mami, oci, môžeme ísť von? Chcem ich vyskúšať,“ žobronila. Našťastie bolo príjemne, a tak na nič nečakali a vyrazili do parku na prechádzku.

Mia utekala ako prvá, tak veľmi sa tešila, že kriedy vyskúša! Babka s dedkom sa posadili na lavičku a ocko s mamičkou sa vydali po niečo dobré do neďalekej kaviarne. Mia vybalila kriedy zo škatuľky. Hneď a zaraz sa pustila do kreslenia.

„Čo nakreslíš?“ zaujímalo dedka.

Mia sa na okamih zamyslela. A potom jej napadlo: „Predsa úplne všetko! Jar, leto, jeseň aj zimu!“ Začala ružovými rozkvitnutými kvetmi. Nasledovali červené čerešne, fialové slivky a žlté slnko pri modrom bazéne.

Práve kreslila pestrofarebné jesenné lístie, keď k nej pristúpil neznámy chlapček.

„Ahoj, ja som Števko. Môžem kresliť s tebou?“ opýtal sa nesmelo.

„No… prečo nie,“ zacerila sa Mia. „Máš viac farieb než ja? Pozri, akú mám veľkú škatuľu kried!“

„Viac farieb?“ pozrel sa na ňu chlapec veľkými očami. „Ja... mám len biele kriedy,“ rozpačito kopol topánkou do kamienka na chodníku. „Ale mám dve, môžem ti požičať,“ dodal.

„Pche, len bielu farbu?“ ohrnula Mia pery. „Taká nuda. S ňou nemôžeš nakresliť také krásne farebné obrázky, ako mám ja!“ otočila sa k Števkovi chrbtom.

Chlapček zosmutnel. Čupol si a po očku pozoroval dúhové obrázky, ktoré vznikali Mii pod rukami. Potichu ich kreslil svojou bielou kriedou.

„Dedko, jeseň už mám hotovú!“ zvolala Mia a spokojne si oprášila dlane zafarbené od kried. „A teraz poriadnu zimu!“

Zaradovala sa pri predstave, ako kreslí veľkého snehuliaka s hrncom na hlave a snehovú chumelicu. Pridá aj zamrznutý rybník, na ktorom sa vždy s rodičmi korčuľujú.…