Ako líška nevedela maľovať

Vonku bolo sychravé neskoré popoludnie. Bum! Bác! Brrrum! Hromy duneli a dážď bubnoval na husté lesné lístie. Kto mohol, bol poriadne schovaný. Slimáky si ľahli pod veľké listy, veveričky zaliezli do svojich domčekov v dutinách stromov a medveď sa schúlil do kúta svojej tmavej jaskyne.

V domčeku králička Krištofa však bolo veselo. V kozube plápolal oheň a na peci chladli čerstvo upečené ovocné buchty. S kamarátkami líškou Eliškou a sovou Olíviou hrali najrôznejšie zábavné hry, aby im popoludnie rýchlo ubehlo.

Práve teraz mali pred sebou výkresy a farbami maľovali svojich kamarátov. Králiček namaľoval Olíviu s Eliškou, ako sa točia na kolotoči na jarmoku. Obrázok bol celý veselý a farebný, radosť pozerať.

Olívia namaľovala Krištofka s Eliškou, ako spolu stavajú hrad z piesku. V labkách mali lopatky a okolo seba formičky. Dala si veľmi záležať a jej obrázok bol naozaj krásny.

Zato Eliška sa trápila. Chcela namaľovať Krištofka a Olíviu, ako spolu v kuchárskych čapiciach varia marmeládu. Ale jej obrázok vôbec nevyzeral tak, ako si predstavovala. Namiesto pekného bacuľatého králička bol na papieri len šedivý rozpitý fľak. Olívia mala hlavu veľkú ako tekvica a jedno krídlo väčšie než druhé.

Eliška sa snažila obrázok opraviť ďalšími ťahmi štetcom, no zakaždým to bolo ešte horšie než predtým. Smutne sledovala, ako sa kamarátom ich obrázky krásne daria, zatiaľ čo ona má papier pokrytý samými machuľami. Čo urobila zle? Prečo len jej výtvor vôbec nevyzerá tak, ako by si priala? Ako to, že obaja kamaráti sú takí šikovní maliari, kým ona nevie urobiť ani jeden pekný ťah? Skľúčene odložila štetec.

„Čo sa deje, Eliška?“ opýtal sa králiček, ktorý si všimol líškine smutné oči.

„Vôbec mi to nejde. Som úplne nanič,“ vzdychla Eliška.

„To nič,“ utešoval ju Krištofko. „Poď si trochu oddýchnuť od maľovania a daj si radšej…