O smutnej vŕbe

Deti, vedeli ste, že kvety na lúke majú svoje víly a stromy v lese zas svojich škriatkov? Tie víly a škriatkovia sa o svoje kvietky a stromy neustále starajú. Napríklad v takom dube býva škriatok Dubík. Je veselej povahy a má rád dobrodružstvá, ktoré s obyvateľmi lesa zažíva každý deň. Tu je jedno z nich:

Jedného dňa, keď sa Dubík za pekného slnečného dňa prechádzal popri riečke, znenazdajky začul hlboký povzdych. Poobzeral sa po okolí, no nikoho nevidel.

„Jajajáj,“ ozvalo sa po chvíli žalostivé bedákanie.

„Kto to tu vzdychá?“ opýtal sa Dubík.

„Ja. Jajajáj,“ začul síce hlas, no stále nikde nikoho nebolo.

„Kto je to ja?“ čudoval sa škriatok.

„No predsa ja, vŕba.“

A naozaj. Na brehu riečky stála osamotená stará vŕba. Bola prehnutá až ponad riečku a jej konáre sa zmáčali vo vode. Vyzerala naozaj veľmi staro.

„Ach, prepáč, vôbec som si ťa nevšimol,“ usmial sa Dubík. „Povedz, prečo toľko vzdycháš?“

„Napríklad preto, že ani ty si si ma vôbec nevšimol. Ach, jaj, ajajáj,“ vzdychla si ešte smutnejšie vŕba.

„Prepáč, bol som zamyslený.“

„Nikto si ma nevšíma, lebo som už stará a na nič súca,“ zaplakala opäť nešťastná vŕba.

„No, no, tak to nie je. To, že si stará, predsa ešte neznamená, že si zbytočná,“ utešoval ju Dubík, „napríklad tým, že tu stojíš tak dlho, svojimi koreňmi pomáhaš brehu, aby sa nezosypal do riečky, keď na jar veľa prší.“

„Myslíš?“ vŕba sa konečne trochu upokojila.

„Určite áno. Môžem?“ Dubík sa vyhupol na jej konáre a pohodlne sa usadil. Potom z vrecka vytiahol maličký nožíček, odrezal si jeden konár a chvíľku niečo vyrezával. O niekoľko minút držal v ruke drevenú píšťalku, a skúsil na nej i zapískať.

„Tá je krásna,“ nadchýnala sa vŕba. „Vieš na nej zahrať aj nejakú pesničku?“

„No, nejakú vymyslíme,“ usmial sa Dubík. Už-už začal hľadať správne…