Púpava

Bolo krásne jarné ráno. Vtáčiky sa už od úsvitu predháňali, kto príde s krajšou pesničkou. Vzduch opojne voňal po nočnej búrke a slniečko si dávalo záležať na tom, aby na nikoho nezabudlo a všetkých pohladilo svojimi hrejivými lúčmi. Zľahka sa dotklo aj maličkej rastlinky na chodníku.

„Páni, to je prekrásne ráno!“ vydýchla rastlinka a rozhliadla sa navôkol. „Slnko svieti, vtáci spievajú, v noci pršalo, takže mám zase silu rásť. Čo viac si môžem priať?“

V tej chvíli hopsala okolo veľká čierno-biela straka: „Cha-cha, čo viac si môžem priať? Len sa rozhliadni, na svete je toľko vecí, ktoré by si si mohla priať! A ty sa uspokojíš s obyčajnou škárou v chodníku?“

Rastlinka sa zamyslela. Cítila sa dobre, ale... čo ak na tých rečiach predsa len niečo bolo? Poobzerala sa navôkol. Neďaleko rástol pestovaný trávnik lemovaný záhonmi. Priam lákali svojou tmavou, kyprou pôdou. Rástli tam vznešené tulipány, narcisy a hyacinty.

„Dobrý deň,“ zavolala na ne rastlinka nesmelo.

„Čože, čože, kto to na nás volá?“ zahundral jeden z bielych narcisov.

„Pozrime sa, obyčajná púpava a chcela by sa baviť s nami?“ uškrnul sa tulipán.

„Tak ja som púpava?“ Rastlinka sa uveličene usmiala. „Také krásne meno. PÚ-PA-VA,“ opakovala si niekoľkokrát po sebe. Potom sa zarazila. Prečo sa k nej ostatné kvety správali tak škaredo?“

„Rastie si v úbohučkej škáre a chcela by sa baviť s nami zo záhona,“ odfrkol si tentoraz žltý narcis.

Púpava zosmutnela. Už chápala, prečo sa jej straka posmievala. Zatiaľ čo tie nádherné kvety dostávajú všemožnú starostlivosť a obdiv, ona sa tlačí medzi dlaždicami chodníka a nikoho nezaujíma.

Vtom sa ozval nevrlý hyacint: „A akoby to nestačilo, ona bude v tom chodníku strašiť ešte dlho po tom, čo odkvitneme...“

„Vidíš? Oni ti vlastne závidia,“ začula púpava tichý hlások. Neďaleko zbadala v ďalšej škáre…