Bol raz jeden chlapec menom František. Mal päť rokov a každé ráno ho mamička alebo ocko vodili do škôlky. František chodil do škôlky rád. Mal tam dobrých kamarátov a milú pani učiteľku, ktorá s nimi robila množstvo zaujímavých vecí. Kreslili, spievali, chodili spolu na výlety a tiež sa hrali.
Jedného dňa pani učiteľka povedala:
„Deti, poďme si vyrobiť nejaké pekné ozdôbky. Čoskoro budú Vianoce.“
Deti sa radovali, veď na Vianoce sa celý rok veľmi tešili. Iba František posmutnel. Len tak, aby sa nepovedalo, vyrábal s ostatnými papierové dekorácie. Najradšej by však niekam zaliezol a zostal schovaný až do chvíle, keď sa budú vybaľovať darčeky. Do toho momentu ho totiž čakali iba samé nepríjemnosti.
Keď si František pomyslel na tohtoročné Vianoce, len si povzdychol. Zase bude s mamičkou piecť medovníčky, s ockom zdobiť stromček, na večeru bude kapor a potom budú pred stromčekom spievať koledy.
Všetci mu hovorili: „Čo sa ti na tom nepáči? Veď to znie ako krásne Vianoce. Čo by za to iné deti dali.“ A František sa potom cítil zle, že je smutný z vecí, ktoré by sa iným deťom páčili. Lenže jemu nie.
Františkova mamička totiž veľmi nevedela piecť, a tak boli jej medovníčky vždy trochu horké a dosť pripálené. Ocko každý rok priniesol z trhu malý smrek a Františka pri zdobení ostré ihličie pichalo do prstov. Bolo mu to naozaj nepríjemné. Vianočný kapor Františkovi nechutil a jedol ho len z povinnosti. Ryby mal rád, ale kapor plný kostí sa iným, chutnejším rybám nemohol vyrovnať.
A koledy? Doma ich spievali radi, ale František si nikdy nepamätal slová. Čítať ešte nevedel, a tak to plietol a mýlil sa, až sa mu všetci smiali. A pre to všetko sa František na Vianoce vôbec netešil.
Dní do Vianoc ubúdalo, a…