Chobotnica Justína

Justína sa narodila v morských vlnách. Bola celá ružová a mokrá – bola to totiž chobotnica. A verte-neverte, patrila k najbystrejším chobotniciam, aké kedy v oceáne žili. V škole mala samé jednotky a dôvtipom sa jej vyrovnali snáď len vrtké delfíny.

Justína však zároveň bola riadne nemotorná. Jej telo tvorila jedna veľká hlava a potom už len samá ruka, samá noha. Múdri ľudia na súši im vraveli chápadlá. Chápadiel mala Justína hneď osem, a to bolo aj na ňu celkom dosť. Plietlo sa jej jedno s druhým, nevedela, ktoré je ktoré, a ustavične sa jej motali do cesty. Keď chcela niečo urobiť jedným, často použila omylom druhé alebo tretie – a narobila ešte väčšiu škodu.

Občas nechtiac rozsypala medúzkam vrecko s podmorskými guľôčkami alebo zakopla a spadla do cesty morským slimákom, ktorí práve pretekali po piesčitom dne. Inokedy sa jej chápadlá natoľko zamotali, že sa nevedela rozmotať. Mykala a trhala sa tak prudko, až vydesila malé farebné rybky, a tie s plačom odplávali preč.

Roztopašné morské tvory si z Justíny s obľubou uťahovali, rovnako ako aj z ostatných morských žiakov. Ale to Justínu len znervóznilo a bola ešte neohrabanejšia. Nakoniec sa za svoju nemotornosť začala tak hanbiť, že sa radšej od všetkých držala bokom. Plávala si celé dni sama a bola veľmi smutná. Zdalo sa jej, že kamkoľvek priplávala, všade počula len chichotanie a šepkanie.

„Pozrite sa na to motovidlo!“ pokrikovali na ňu žartom.

Aby sa Justína vyhla posmechu, začala sa ukrývať v morských koraloch a medzi balvanmi. Osvojila si na to tajný trik všetkých chobotníc: naučila sa meniť farby, aby sa zamaskovala. Keď napríklad plávala tesne nad morským dnom, zafarbila sa presne ako piesok a kamene. Stala sa tak pre ostatných neviditeľnou. Nikto sa jej už nemohol posmievať.

Niekedy ale Justínu prepadla zlosť z toho, že nemá kamarátov. Vtedy…