Falko bol zlatý retriever a podľa Jurka to bol najlepší pes v celom vesmíre. Keď sa Jurko narodil, Falko už mal päť rokov. Rodičia sa trochu báli, či malé bábätko prijme. No hneď, keď priniesli novorodeniatko domov z pôrodnice, bolo jasné, že sa báť nemuseli. Falko sa tváril nadšene. Vítal ich výskokmi do vzduchu, malému Jurkovi olízal celú tváričku a potom sa uložil vedľa detskej postieľky. Celé dni tam striedavo spal a strážil.
Kým bol Jurko maličký, Falko ho strážil ako oko v hlave. Nechal Jurka, aby ho ťahal za chvost a chlpy, siahal mu do misky s jedlom, liezol mu na chrbát a občas na ňom dokonca aj jazdil. Keď už to bolo aj na Falka priveľa, len do Jurka rázne, ale nežne strčil ňufákom a vzdialil sa. Vždy ale len tak, aby na Jurka dovidel a mohol mu byť nablízku.
Vždy, keď sa Jurkovi niečo stalo, Falko bol razom pri ňom. Olízal mu každú odreninu i každú hrču. Keď si raz Jurko rozbil hlavu, bežal Falko domov za mamičkou a zbesilo na ňu štekal, aby pribehla.
I keď už bol Jurko starší, preháňali sa spolu po záhrade a lúke. S mamičkou chodili na prechádzky do lesa a v lete k blízkemu rybníku, kde sa Jurko s Falkom radi kúpali.
Keď sa raz vracali od rybníka, mamička riekla:
„O kúsok ďalej, po cestičke, je hrob Flory. Mohli by sme sa k nemu ísť spoločne pozrieť.“
Jurko nevedel, kto je to Flora. Mamička mu vysvetlila, že to bola fenka, ktorú mali s ockom ešte pred Falkom. Mohli by ju navštíviť a natrhať jej na hrob kvety.
Jurkovi bolo ľúto, že Flora zomrela. Mamička súhlasila, že je to smutné, ale povedala, že tak to chodí. Smrť sa týka všetkého živého. Všetko v prírode sa niekedy narodí a keď príde…