O zaľúbených labutiach

Oli sa rozhliadla po rybníku. Na brehoch ešte ležali posledné zvyšky snehu, ale marcové slniečko ich už usilovne roztápalo. Labutí rybník čoskoro privíta jar v plnej paráde.

Oli si našuchorila snehobiele perie a pustila sa po hladine za ostatnými labuťami. Už sa na jar tak tešila! Stromy sa obsypú kvetmi, tráva sa zazelená, vtáčí kamaráti rozozvučia koruny stromov svojimi veselými trilkami. A možnože si Oli tento rok nájde ženícha. Krásneho bieleho fešáka, galantného a milého, skrátka toho najlepšieho labutiaka na svete, s ktorým si založí rodinu a bude žiť šťastne až do smrti.

Rada počúvala príbehy o láske, ktoré rozprávali staršie labute mladším. A s kamarátkami rozoberali, aký by mal ich vysnívaný princ byť.

Jednej sa páčili labutiaci s dlhším krkom, iná vyhlásila, že jej budúci manžel musí vedieť urobiť vo vzduchu stojku. Na jednej podmienke sa však všetky zhodli: musí mať perie biele ako sneh.

Všetky labutie dni plynuli rovnako pokojne. Od rána do večera zháňali maškrty, kochali sa prebúdzajúcou sa prírodou a lietali do šíreho okolia len tak pre radosť. Až jedného dňa...

Oli sa práve vracala z krátkeho výletu na vedľajší rybník, keď zbadala, že na Labuťom rybníku panuje nezvyčajný ruch. Desiatky labutích krídel bili do vodnej hladiny tak nahlas, až to bolo počuť kilometre ďaleko. Čo sa tam len stalo? Čo najrýchlejšie priletela bližšie a vtom uvidela príčinu toho zmätku. Na brehu stála čierna labuť a ostýchavo sa pokúšala vliezť do vody.

„Už aj leť preč!“ kričali na ňu biele obyvateľky rybníka.

„Mohol by som sa z vášho rybníka napiť? Potom hneď poletím ďalej,“ sľubovala čierna labuť – vlastne čierny labutiak. Nevyzeral, že by chcel niekomu ublížiť.

Labute z Labutieho rybníka neboli zlé. Keď si uvedomili, že im cudzinec neublíži, prestali sa zlostiť a ticho vyčkávali. Potom sa jedna z…