Laura mala šesť rokov a už skoro dva mesiace chodila do prvej triedy. Toto bol jej veľký deň. Po prvý raz ju z družiny nevyzdvihne mamička, ale jej staršia sestra Ema. Ema je už veľká, chodí do tretej triedy, na krku má kľúče a dokáže prejsť aj cez tú širokú cestu medzi školou a ich domom. A dnes s ňou prvýkrát pôjde aj Laura. Jupííí!
Laura si odrazu pripadala ako veľké dievča a už sa nemohla dočkať popoludnia. Pôjdu samy, úplne samy! A doma potom počkajú, tiež celkom samy, kým príde ocko. To bude niečo!
Keď po ňu Ema konečne prišla, Laura bola šťastím celá bez seba. Hodila na seba bundu, topánky si len narýchlo natiahla a už boli vonku. Prešli spolu cez sídlisko a Laura hneď ukazovala Eme, čo v družine vyrábali. Bolo to papierové strašidlo so šiestimi očami, vyplazeným jazykom a ostrými zubami.
„No áno, veď zajtra je Halloween. Tešíš sa?“ spýtala sa Ema.
„Jasné, veľmi sa teším! Hlavne na ten večerný maškarný sprievod,“ odpovedala nadšene Laura.
„A nebojíš sa?“
„Nebojím. Naozajstné strašidlá predsa neexistujú!“
„Ja neviem, či naozaj nie sú,“ zagúľala očami Ema.
„Nie sú, hovoril to ocko,“ odvetila s istotou Laura.
„Ale Barborka z našej triedy strašidlo videla,“ riekla akoby šeptom Ema.
„Akože naozajstné strašidlo? Tára!“
„Barborka je moja kamarátka a netára! Videla ho vraj pred rokom u babičky na povale. Nejakú bielu pani. Vraj len tak prešla okolo nej, usmiala sa a zmizla.“
„Vážne? A prečo sa usmiala, keď bola strašidlo?“
„Fakt hej. Asi mala šťastie, že to bolo dobré strašidlo,“ poznamenala Ema a pokrčila plecami.
„Myslíš, že existujú aj zlé strašidlá?“
Ema znova zavrtela hlavou. „To neviem.“
Dievčatá prešli cez cestu, zbehli z malého trávnatého kopčeka a boli pred domom. Ema vylovila spod bundy kľúč a…