Tretia časť zo série rozprávok Braňa Jobusa.
Poumývaná pravačka Jalafáša Ontáčika, ktorého všetci spolužiaci prezývali Chrontáčik, bola podozrivá aj triednej pani učiteľke. Tej od prekvapenia aj okuliare podskočili, keď uvidela na Jalafášovi tento náznak zmeny správania.
„Jalafášik, vidím, že sa niečo pekné deje v tvojom živote, veď ty máš ručičku umytú. Keďže si podľa menného zoznamu v triednej knihe na rade s upratovaním, môžeš tu po vyučovaní zostať a poupratovať triedu, a nám všetkým tak preukázať svoje schopnosti, čo sa čistoty týka,“ zadala Jalafášovi úlohu, z ktorej mal vždy obrovský strach.
Vedel, že raz to musí prísť; išlo sa predsa podľa triednej knihy. Nuž, a teraz je to tu. Zmeravela mu tvár a jeho spolužiaci vybuchli do poriadneho smiechu, až stoličky hrkotali. Chrontáčika nemali radi, a dávali mu to aj jasne najavo.
Čas sa cez vyučovanie vliekol a Jalafáš si bol vedomý, že je zle. Keď ostal sedieť v triede sám, zúfalý a nemohúci to jednoducho vzdal a išiel domov. Triedu nechal špinavú, tabuľu nepoumývanú, kôš nevysypaný – no skrátka Jalafášova klasika. Prišiel domov, hodil tašku o stenu a celý nešťastný sa zvalil na gauč v obývačke, keď vtom zbadal, že sa akosi všetko ligoce. Obývačka poupratovaná, zem povysávaná, poháre v sekretári vyleštené… A hneď ho trklo.
Buchol sa po čele a riekol: „Chrontulienka!“
A veruže mal pravdu. Spomenul si na príhodu z rána a v hlave mu blysla fantastická myšlienka.
„Čo keby som Chrontulienku zobral do školy a poupratovala by našu triedu?“ vyslovil nahlas, keď vtom sa do obývačky doplazila Chrontulienka.
Žmurkla na svojho kamaráta a povedala: „Nedbám. Z tohto bytu už zmizla všetka špina, mňam. Bolo tu toho síce dosť, ale ešte by som si trošku pomaškrtila.“ Spokojne si jedným špino-chápadielkom pohladila časť tela, kde mala asi bruško, lebo v tej kope prachu a špiny sa to…