Jedného slnečného dňa sa gróf so svojím služobníctvom vracal z hostiny u samotného kráľa. Nebola to však hocijaká hostina. Kráľ pozval len najbohatších a najvplyvnejších šľachticov. Celé tri týždne sa hodovalo, poľovalo, tancovalo a zabávalo. Nečudo, že gróf bol po tom všetkom zmorený a unavený.
Gróf bol najbohatším mužom v krajine. Dokonca i kráľ mal menej než on, preto sa mu všelijako zaliečal a líškal. A gróf si bol vedomý, že ho má – rovnako ako všetkých ostatných – v hrsti. Darmo bol kráľ panovníkom, pravda bola taká, že v kráľovstve vládol gróf. No napriek tomu sa cítil vo vnútri prázdny. Nebol totiž len bohatý, ale aj múdry. Veľmi dobre vedel, že silou a hnevom rozoseje v ľuďoch iba strach. A tak sa aj k svojim služobníkom a poddaným správal úctivo, hoci iba naoko. V skutočnosti všetkými pohŕdal.
Ako si tak spokojne sedel v koči a driemal, odrazu sa nebo zatiahlo a rozfúkalo sa. Hneď nato sa zablýskalo, zahrmelo a strhla sa silná búrka. Čo búrka, doslova prietrž mračien to bola. Nebolo vidieť ani na krok. Náhle udrel blesk tak blízko koča, že gróf v tej trme-vrme jasne videl, ako strom pri ceste rozpolil od hora až nadol. Vyľakané kone zaerdžali, splašili sa a dali sa s kočom do šialeného cvalu. Márne ozbrojenci za nimi vykrikovali a snažili sa koč dohnať. Veď aj oni sami mali čo robiť s vlastnými koňmi. Najprv sa jeden zo zapriahnutých koní vytrhol z oprát, potom sa na koči zlomilo koleso. S grófom to triaslo, až skoro dušu vypustil. Ostatné tri kone cválali, pokiaľ vládali. No zrazu zastali a aj počasie sa upokojilo. Gróf, celý doudieraný a ubolený, vyzrel z okienka. V hustej hmle si nevidel takmer ani špičku nosa.
„Poď von, pán môj, urobím bylinný vývar a dám…
