Chudobný gróf, bohatý pustovník

Jedného slnečného dňa sa pán gróf so svojim služobníctvom vracal z hostiny od samotného kráľa. Nebola to ale hocijaká hostina. Kráľ pozval len najbohatších a najvplyvnejších šľachticov.

Celé tri týždne sa hodovalo, poľovalo, tancovalo a zabávalo. Nečudo, že gróf bol po tom všetkom zmorený a unavený.

Pán gróf bol najbohatším mužom v krajine. I samotný kráľ mal menej než on, preto sa mu všelijako zaliečal a líškal. A gróf si bol vedomý, že ho má – rovnako ako aj všetkých ostatných – v hrsti. Darmo bol kráľ panovníkom, pravda bola taká, že v kráľovstve vlastne vládol gróf. No napriek tomu všetkému sa pán gróf cítil vo vnútri prázdny. Nebol totiž len bohatý, ale aj múdry. Veľmi dobre vedel, že silou a hnevom rozoseje v ľuďoch iba strach. A tak sa dokonca aj k svojim služobníkom a poddaným choval úctivo. Aj keď iba naoko. V skutočnosti všetkými pohŕdal.

Ako si tak spokojne sedel v koči a driemal, odrazu sa nebo zatiahlo a rozfúkal sa silný vietor. Hneď nato sa zablýskalo, zahrmelo a strhla sa silná búrka. Čo búrka, doslova prietrž mračien to bola. Taká, že nebolo vidieť ani na krok. Náhle udrel blesk tak blízko koča, že gróf v tej trme-vrme jasne videl, ako strom pri ceste rozpolil od hora až nadol. Vyľakané kone zaerdžali, splašili sa a dali sa aj s kočom a grófom do šialeného cvalu. Márne ozbrojenci za nimi vykrikovali a snažili sa koč dohnať. Veď aj oni sami mali čo robiť s vlastnými koňmi. Najprv sa jeden zo zapriahnutých koní vytrhol z oprát, potom sa na koči zlomilo koleso. S grófom to potriasalo, až skoro dušu vypustil. Ostatné tri kone cválali, pokiaľ vládali. No zrazu zastali, a aj počasie sa naraz upokojilo. Gróf, celý ubolený a doudieraný, vyzrel z okienka. No v hustej hmle si nevidel takmer…