Šarlotka s rodičmi vyrazili do záhrady za mestom. Ocko vravel, že už určite dozrievajú čerešne, a ona toto ovocie zbožňovala. Najlepšie chutia čerstvo odtrhnuté zo stromu, chladné, lesklé a šťavnaté. Mňam!
Keď došli do záhrady, ukázalo sa, že ocko mal pravdu. Vetvy mohutnej čerešne na jej konci sa prehýbali pod ťarchou malých červených plodov.
Šarlotka sa najskôr pustila do tých, čo rástli celkom nízko. Dve boli sladučké, ale keď zahryzla do tretej, hneď ju vypľula:
„Fuj, tá je ale kyslá,“ posťažovala sa mamičke.
„Vyberaj si len tie najčervenšie, ostatné ešte musia dozrieť,“ poradil jej ocko. Priniesol rebrík, a tak si Šarlotka mohla pod jeho dohľadom obrať aj tie najsladšie, ktoré rástli o niečo vyššie. Nakoniec ešte natrhali pár čerešní do košíka, aby z nich mamka mohla upiecť bublaninu. Pomaly bol čas vrátiť sa domov.
Šarlotka mamičke s pečením vždy veľmi rada pomáhala. Zatiaľ čo mamka vážila všetky suroviny, ona sa pustila do odkôstkovania čerešní.
„Tu je červík!“ vykríkla a čerešňu hodila do koša. Lenže keď našla červa v každej druhej bobuli, prepadol ju strach. „Mami, ja som dnes zjedla veľa čerešní, ale nepozerala som sa dovnútra. Čo ak boli tiež červivé? Čo ak mi v brušku pláva celá rodinka červíkov?“
„Nemusíš sa báť,“ hladiac po vlasoch ju upokojovala mamička, „aj keby si nejaké naozaj zjedla, nič sa ti nestane. Tvoje telo si s tým poradí.“
Dievčatko si vydýchlo. Čoskoro sa už bytom začala šíriť úžasná vôňa čerešňovej bublaniny.
Ďalší deň ráno išla Šarlotka do školy ako obvykle. Práve sa učili o ovocných stromoch, a tak mohla spolužiakom porozprávať, ako včera v záhrade oberali čerešne. Na obed ich čakal rezeň s tatárskou omáčkou a hranolčekmi, Šarlotkino obľúbené jedlo.
Popoludní vyrazila s mamičkou na ihrisko. Chvíľu sa hojdala na hojdačke,…