Dávidko bol školák. Vedel dobre kopať do lopty, rád plával a jazdil na bicykli, behal na ihrisku s kamarátmi a mal mnoho zábavných nápadov. Všade ho bolo plno... až do dňa jeho narodenín.
Dávidko si totiž na narodeniny prial novú hru, o ktorej každý v škole hovoril. Počas vyučovania bol usilovný a doma so všetkým pomáhal, a tak sa mu rodičia rozhodli toto želanie splniť. Ale vo chvíli, keď sa s novou hrou stretol, sa všetko zmenilo.
Hra bola presne taká vábivá, ako všetci vraveli. Oslnivý jas displeja a hlasné zvuky, ktoré z hry vychádzali, Dávidka úplne opantali. Hoci sa za to trochu hanbil, nevedel sa dočkať, kedy bude po oslave, aby mohol hru poriadne vyskúšať.
Keď ju chytil do rúk a začal hrať, rozžiarili sa mu oči, prsty akoby sa k prístroju prilepili a uši prestali dobre počuť. Nedokázal ju položiť, nevedel odlepiť prsty.
„Dávidko, pôjdeme si von zakopať?“ spýtal sa chlapca jeho braček. V ruke držal futbalovú loptu a chystal sa na ihrisko.
„Ja nejdem, možno neskôr...“ zamumlal Dávidko bez toho, aby odtrhol oči od blikajúceho displeja.
„Ale Davi, bude tam plno kamarátov, všetci idú von,“ prehováral ho braček. Márne. Dávidko už ani neodpovedal. A tak sa brat zobral, vzal loptu a odišiel za partiou sám. Trochu to chápal – nová hračka je predsa len nová hračka. Ale Dávidko mu ju ani neukázal, ani sa o ňu nechcel podeliť.
Deti si vonku kopali loptu, hrali sa na schovávačku, liezli po preliezkach a užili si hromadu zábavy. Zato Dávidko presedel celé popoludnie schúlený na gauči, s nosom zaboreným do hry. Až v momente, keď sa vybila batéria a prístroj zhasol, magické očarenie sa rozplynulo. Dávidko zažmurkal očami a zhlboka sa nadýchol. Došlo mu, že za oknami je tma a všetci sa už…