Dvom bratom jedného dňa umrel otec. No dedičstvo, ktoré po ňom ostalo, si nerozdelili spravodlivo. Starší si zobral ovce, kone, voly aj všetky statky. Mladšieho brata vysťahoval do vedľajšej chalupy a nechal mu len to, čo už sám nechcel: omrvinky, zbytky a pár biednych volkov. Aby mladší brat hladom nepomrel, chodil na tých biednych voloch do hory rúbať javory. Z javorového dreva doma vyrábal lyžice a taniere, ktoré potom na trhoch predával. Aj sa mu celkom dobre darilo, pokiaľ javory v hore boli a mal z čoho výrobky stružlikať.
Jedného dňa však prišiel do hory a v celej hore nevedel poriadny javor nájsť. Ako tak chodil nešťastný krížom-krážom, začul nejaké kroky. Rýchlo sa schoval a o chvíľu čo nevidí? Dvanásť statných chlapov, zbojníkov, a každý z nich mal plné vrece prehodené na pleci. Zastali pred akousi skalou a jeden z nich zvolal: „Hopsa, horsa - zem, otvor sa!“
Zem sa s veľkým hrmotom zatriasla, skala zapraskala a otvorila sa. Všetci nahádzali vrecia do otvoru v skale a ten istý chlap potom zvolal:„Hopsa, horsa - zem, zatvor sa!“
Zem sa zatriasla, skala zapraskala, zatvorila sa a chlapi odpochodovali tam, odkiaľ sa vzali. Rezbár neotáľal dlho. Chvíľku počkal, kým bude vzduch čistý a keď už nikde ani živej duše nebolo, postavil sa sám pred tú skalu a zvolal: „Hopsa, horsa - zem, otvor sa!“
Zem sa zatriasla, skala zapraskala a otvorila sa. Vošiel do otvoru v skale a toľko bohatstva, čo ho tam čakalo, jakživ ešte nevidel. Našiel aj tých dvanásť vriec, čo tam zbojníci pozhadzovali, a namôjveru, boli plné zlatých dukátov. Ponosil ich pekne po jednom na rebriňák a keď aj posledné vrece bolo na voze naložené, zvolal: „Hopsa, horsa - zem, zatvor sa!“
Zem sa zatriasla, skala zapraskala a zatvorila…