Ahojte! Volám sa Martinko a chodím do prvej C. V škole sa učíme písmenká a ja už dokážem prečítať každé! Viem napísať aj nejaké slová. Mnohým síce ešte nerozumiem, hlavne ak sú dlhé alebo cudzie, ale to nič. Raz ich spoznám všetky!
S mamkou a ockom bývame v malom činžiaku hneď vedľa školy. Viem už aj počítať, a tak som narátal, že naša bytovka má šesť poschodí. Na každom poschodí bývajú iní susedia. S mamkinou pomocou som sa naučil napísať aj slovo sused.
Pred činžiakom stojí detské ihrisko. Keď máme v škole voľno alebo je cez víkend pekné počasie, s kamarátmi sa na ňom hrávame.
Dnes sme vyučovanie nemali, a tak som bol cez deň na ihrisku. Hrali sme sa na naháňačku a ja som sa tak ponáhľal, až som spadol a odrel si koleno. Riadne to bolelo! A mrzelo ma, že som si roztrhol obľúbené nohavice.
Do očí sa mi tlačili slzy. Najprv som plakať nechcel, aby som bol hrdina. Ale jedna pani, ktorá bola práve na ihrisku s malým dievčatkom, mi povedala, že sa nemusím hanbiť.
„Len si poplač,“ povzbudila ma s úsmevom. „Bez emócií by sme boli ako roboti.“
„Bez emócií?“ zopakoval som, ešte trochu plačlivo.
„Emócie. To znamená pocity,“ vysvetlila mi tá milá pani.
Zaujalo ma to, a preto som sa rozhodol, že skúsim tie pocity nájsť. Možno sa pritom dozviem niečo o robotoch. Ale kde vlastne tie emócie alebo pocity bývajú?
Rozmýšľal som, kde ich mám začať hľadať, a na odreté koleno som celkom zabudol. Napadlo mi, že by bolo fajn opýtať sa susedov. Veď ich máme až šesť, možno niekto z nich emócie niekde videl.
A tak som si vymyslel plán: pôjdem poschodie po poschodí, zaklopem na všetky dvere a popýtam sa.
Len čo som vošiel…