Vincentína je zvláštne meno a presne tak sa volalo dievča z nášho príbehu. Vincentínka chodila do obyčajnej školy, obyčajnými schodmi, do obyčajnej triedy. Keď sa jej chcelo, pozerala von z obyčajného okna a rozmýšľala, prečo má práve ona také neobyčajné meno. Na stole jej z ničoho nič pristál papierik, ktorý už obehol celú triedu. Dalo sa to zistiť aj podľa šuchtavého smiechu, ktorý sa šíril lavicami.
Od Veroniky pre Vincu: Keď si kúpim opicu, bude sa volať ako ty. To nie je meno pre človeka!
P.S.: Čo máš na desiatu?
Vincentína sklopila oči. Vzdychla si a snažila sa opäť sústrediť na motýle, ktoré lietali za oknom. Pravidelne sa takto usilovala zabudnúť na to, čo sa deje v triede. Často zabúdala tak usilovne, že jej medzi Veronikou a smejúcimi sa spolužiakmi mizlo aj učivo. Pani učiteľka sa strácala, tabuľa sa rozpúšťala ako cukor v čaji, čísla jej zo zošita tancovali preč. Žiaľ, bolo to vidno aj na jej známkach.
,,Vincent... Vinck... Vini...“ ešte aj pani učiteľka sa trápila s jej oslovením. ,,Môžeš mi vysvetliť, ako sa zo vzornej žiačky stane dievča, ktoré ledva prechádza do ďalšej triedy? Deje sa niečo? Vieš, že mi to môžeš povedať,“ vravela jej vždy, keď ju nenápadne pristavila na chodbe. Útle dievča na ňu len nemo pozeralo, odhodlané ostať vo svojej vymyslenej krajine vo vlastnej hlave. Fantázia ju unášala ďaleko od tohto nemožného sveta. Nič mi nie je, zamrmlala zvyčajne a odišla.
Väčšina žiakov v škole najviac miluje prestávky, ale Vincentínka to mala presne naopak. Zvonenie na prestávku jej v ušiach znelo ako ten najhorší budík do reality. Vedela, že len čo odíde učiteľka z triedy, Veronika a jej družina drzých spolužiačok úplne stratia zábrany.
Veronika jej brala desiatu, ale niekedy ju ani nezjedla. Keď sa jej pripravené jedlo nepáčilo, vysypala ho rovno do koša. Inokedy…
Readmio je aplikácia plná detských rozprávok oživených zvukmi, ktoré reagujú na váš hlas. Fúra rozprávok je zadarmo, nové pridávame každý týždeň.
