Klement bol pre svoje okolie podivín. Zatiaľ čo sa ostatné deti spoločne hrali na ulici všelijaké hry, Klement vždy postával bokom a pozoroval vtáky, motýle či hmyz. Fascinovalo ho na nich najmä to, že dokážu lietať. A hlavne – ako to dokážu.
„Pozrite, Klement znovu sníva o tom, že poletí k slnku,“ smiali sa mu deti. „Alebo že vyletí na strom a sadne si vedľa vrabca na tamten konár, ha-ha.“
„To nie je vrabec, ty somár, to je predsa sýkorka.“
„Sýkorka či vrabec, aj tak nikdy nepoletíš, Klement. Zabudni na to a vráť sa na zem!“ prekrikovali sa deti.
No Klement si z ich uštipačných poznámok ťažkú hlavu nerobil. „A predsa poletím, veď uvidíte,“ zašomral si sám pre seba. Tejto myšlienky sa nehodlal len tak vzdať.
Navyše, Klement veľmi rád kreslil, a kreslil naozaj pekne. Najradšej sedel kdesi v prírode, ďaleko od všetkých posmievajúcich sa detí, s papierom a ceruzkou v ruke. A kreslil, kreslil, kreslil. Či vtáky poletujúce nad korunami stromov, či motýle tancujúce na lúke, alebo včely bzučiace popri hlavičkách kvetov.
V jedno ráno, sediac chrbtom opretý o rodičovský dom a hľadajúc vhodný objekt na kreslenie, si odrazu na šope všimol zvláštneho tvora. Vyzeral, ako keby bol zabalený v akomsi tmavom plášti. Visel dolu hlavou, prichytený ostrými pazúrikmi na zadných nôžkach o drevený trám. A hlavu to čudo malo ako myš.
„Čo to je?“ nedalo Klementovi a hneď sa aj postavil. Podišiel k tomu čudnému tvorovi a chvíľku si ho v tichosti obzeral. No dotknúť sa ho neodvážil. „Hm,“ poškrabal sa Klement na brade a potom aj vo vlasoch, „ani myš, ani vták. Alebo oboje?“
Potom zodvihol tenký konár, ktorý ležal pod jabloňou, a jemne do myšovtáka štuchol.
Ten sa však len trošku zamrvil, ale inak nič. Spal si pokojne ďalej. A tak ho Klement štuchol znova. A…