Karolína sledovala mesiac a hviezdy, ktoré zdobili nočnú oblohu nad Hannoverom. Zhlboka si vzdychla.
„Je také ťažké byť dievčaťom! Chcela by som, aby tu so mnou bol ocko alebo William. A ešte aby som nebola chorá, a najviac zo všetkého si želám nebyť taká maličká!“
Dievča nehovorilo o svojom veku, veď malo dvanásť rokov. Sťažovalo sa na svoju výšku.
„Au!“ skríkla, keď si cestou do postele udrela palec na nohe. Všetko v miestnosti bolo pre ňu priveľké.
Pre zvláštnu chorobu vyrástla Karolína len do výšky meter a štvrť a ani o centimeter viac. Mama jej hovorila, že sa nikdy nevydá, a tak sa musí vyučiť za slúžku. Alebo za klobučníčku a bude vyrábať klobúčiky pre iné ženy. Alebo – a na to nechcela ani pomyslieť – sa stane dojičkou!
Nechápala, prečo ju otec učil čítať knihy a spoznávať hviezdy, keď ju mama zároveň nútila záhradkárčiť, šiť a upratovať. Dokonca musela pomáhať pri prášení ťažkých kobercov.
„Karolína Lukrécia Herschel, vstávaj už z postele!“ volávala na ňu často jej mama.
Keď mala Karolína dvadsaťdva rokov, prišiel na návštevu z Anglicka jej obľúbený brat William. Bol zbormajstrom a učiteľom hudby.
„Sestrička,“ navrhol jej počas prechádzky, „čo keby si sa so mnou presťahovala do Anglicka? Budeš sa mi starať o domácnosť, naučím ťa spievať... Večery budú hneď menej pochmúrne. Určite tam budeš šťastnejšia.“
Karolína sa takmer rozplakala od radosti. Už žiadne vyrábanie mydla, klobúkov ani zaváranie ovocia! Konečne sa dostane preč z domu!
Život v Anglicku sa veľmi líšil od toho, čo poznala. Každý deň ju brat vyučoval hudbu. Úplne sama sa starala o dom a pomáhala bratovi zapisovať poznámky. Jednu záľubu mali totiž spoločnú – astronómiu. Otec ich oboch naučil láske ku hviezdam.
Po večeroch spolu študovali oblohu. Rozprestieral sa tam celý svet, ktorý…
