Dvere od tmavej izby zavŕzgali a chlapec pri okne sa strhol.
„Mal by si už ísť spať, mladý muž,“ ozval sa trochu vyčítavý hlas jeho matky. „O chvíľu je polnoc a zajtra musíš ísť do školy.“
Stephen neochotne odložil podomácky zostrojený ďalekohľad a blok s poznámkami. Vari nikto nechápe, že za denného svetla na hviezdy nevidí? Trochu urazene si natiahol perinu cez hlavu. V duchu však vedel, že mama má pravdu. Zajtra majú jeho obľúbenú matematiku a bola by škoda ju celú prezívať.
Vesmír a matematika boli Stephenove veľké lásky. Už od detstva prejavoval záľubu v číslach. Cítil sa medzi nimi ako doma. Jeho otec si síce predstavoval, že chlapec sa stane lekárom ako on, ale Stephen sa tomu vždy len zasmial. Ľudské telo mu pripadalo nudné. Ale zato vesmír, diaľka, nekonečno... to bola iná pesnička.
Ráno sa Stephenovi nechcelo vstávať. Zas cítil brnenie v pravej nohe. Občas, keď zle spal, sa mu to stávalo. Nebolo to však nič, čo by nedokázal rozhýbať. Trochu sa ponaťahoval a vyrazil do školy.
Keď sa skončila hodina, matematikár ukázal na Stephena a jeho dvoch kamarátov: „Ty, ty a ty. Príďte za mnou po vyučovaní.“ Nič viac. Rozlúčil sa s triedou a odišiel.
Napätý Steve sa po zvyšok dňa nedokázal na nič sústrediť. Čo asi tak mohol jeho najobľúbenejší učiteľ chcieť? Zvyšné hodiny pôsobili ako večnosť.
„Chlapci, ste moji najlepší žiaci. Mám pre vás zaujímavú úlohu, ktorá by vás mohla baviť,“ oznámil im pán učiteľ Tahta u seba v kabinete. „Skúsime spolu zostaviť stroj, ktorý zvládne vypočítať jednoduché matematické príklady. Dúfam, že s vami môžem počítať.“
Stephenovi sa rozžiarili oči. To bolo omnoho lepšie, ako si predstavoval. Naozajstný počítací stroj!
Nasledujúce mesiace strávil Stephen v škole ešte viac času než zvyčajne. Spolu s dvomi spolužiakmi s veľkou vervou…
Readmio je aplikácia plná detských rozprávok oživených zvukmi, ktoré reagujú na váš hlas. Fúra rozprávok je zadarmo, nové pridávame každý týždeň.
