Kubkove veľké uši

Pred rokom Kubko ešte chodil do škôlky. Škôlku mal veľmi rád – hrával sa tam s autíčkami a stavebnicami. Páčilo sa mu tiež, keď s pani učiteľkou a ostatnými deťmi spievali veselé pesničky. Ale úplne najradšej zo všetkého mal chvíle, keď si pani učiteľka sadla ku klavíru. Vtedy zavrel oči a počúval tie krásne tóny.

Tento rok však prišiel čas nastúpiť do prvej triedy. Kubko sa tešil: pôjde do naozajstnej školy! Učil sa tam čítať, písať aj počítať. V škole síce nemali autíčka ani stavebnice, ale zato mali hudobnú výchovu, kde mohli spievať a pán učiteľ im ukazoval všelijaké hudobné nástroje. To bola zábava! Kubko navyše v škole stretol plno kamarátov, s ktorými sa cez prestávky hrával.

No len čo sa začal druhý polrok, prišiel do triedy nový chlapec. Volal sa Matej a bol väčší a silnejší než ostatní chlapci. Hneď v prvý deň sa pozrel na Kubka a vybuchol do smiechu. Ukazoval na neho a posmieval sa:

„Jééj, to je ale uškatec! Keby ušami zamával, mohol by sa vzniesť až do oblakov!“

Zatiaľ čo ostatné deti sa začali smiať, Kubko sčervenel. Zakryl si uši rukami a cítil sa strašne. Dokonca ešte aj vtedy, keď prišla do triedy pani učiteľka a začala vysvetľovať nové učivo, Kubko cítil, ako sa v ňom všetko búri. Z toho poníženia a smútku sa mu chcelo plakať. Čo len má robiť? Doteraz si nevšimol, že by mal veľké uši. Mamka ani ocko sa mu pre ne nikdy neposmievali.

„Ty máš tie uši deň čo deň väčšie,“ nezabudol mu Matej posmešne pripomenúť každé ráno. Postupne sa mu začali smiať všetci chlapci v triede. Dokonca aj jeho najväčší kamaráti boli ticho a nepovedali ani slovo. Nikto si netrúfol postaviť sa Matejovi. Kubko chodieval domov veľmi smutný.

Mamička mu stále…