Lahodný kamenný tok

Bol raz jeden bezstarostný zajac. Od rána si veselo skackal po tráve. Tu niečo zjedol, tam niečo schrúmal, až nakoniec pohodlne zaspal na mäkučkej lúke. Avšak čo sa nestalo – len čo otvoril oči, zrazu zbadal ozrutné tigrisko! Tiger sa zlomyseľne škeril a vystavoval na obdiv ostré zubiská. Pri pohľade na tú obludu mal zajac veru čo robiť, aby sa neroztriasol ako osika. Ale zachoval si chladnú hlavu a zatváril sa nadmieru úctivo.

„C-ctený tiger, rád ťa vi-vidím,“ vysúkal zo seba zajac a trasľavo sa uklonil.

„Nemusíš sa namáhať s poklonou,“ zavrčal tiger posmešne, „ja som ťa prišiel rovno zožrať. Som náramne hladný, dnes som ešte nič nejedol, a už sa pomaly stmieva.“

Vydesenému zajacovi bilo srdce tak rýchlo, až mu išlo z hrude vyskočiť. Bol síce celý ustráchaný, ale nemal najmenšiu chuť nechať sa zožrať. Ako sa však dostať z tejto šlamastiky? Rýchlo teda vyhútal plán. „Nemal si obed, tiger?“ zvolal ustarostene. „Ale to už musíš skutočne umierať od hladu!“

„Nechaj si tie rečičky,“ zahriakol ho tiger, „idem ťa už aj zhltnúť!“ otvoril papuľu a chystal sa úbohého zajaca zjesť.

„Počkaj, počkaj!“ prikrčil sa zajac v poslednej chvíli. „Veď sa môžeš zadrhnúť, keď ma takto rýchlo celého prehltneš. Treba jesť slušne a pomaly, ako to robia ľudia. Najlepšie by bolo začať nejakým predjedlom. Ešte šťastie, že si natrafil práve na mňa, pretože viem skvelo variť! Kým ma zožerieš, mohol by si najprv ochutnať môj lahodný tok! Čo na to povieš? Už si ho niekedy jedol? Je to naozaj nesmierna pochúťka!“

Tiger sa zarazil. Také slovo nikdy nepočul. „Predjedlo mi určite nemôže uškodiť,“ povedal si sám pre seba. „No dobre, zajac, čokoľvek ten tok je, prines mi ho. Ochutnám, a potom zožeriem teba.“

Zajac neváhal ani chvíľu, obehol lúku a vzápätí doniesol v labkách kôpku pekných okrúhlych medailónikov.

Tiger…