Hlboko v amazonskom pralese, na hraniciach dnešného Peru a Bolívie, žil starý indiánsky kmeň. V rodine náčelníka sa po dlhé generácie uchovával posvätný kameň a podľa legendy mal zázračné schopnosti. Objavil ho prastarý náčelník ešte ako dieťa vo vodách rieky Bío-Bío. Tento kameň vraj dokázal zázraky a každý rok sa na jeho počesť konali v dedine indiánov veľké slávnosti, pretože indiáni verili, že práve počas slávností kameň ožíva. Starostlivosť o tento kameň sa dedila z pokolenia na pokolenie.
Jedného dňa pripadla starostlivosť na najstaršieho syna náčelníka, Namunkuru. Dlhé roky sa o kameň príkladne staral a preukazoval mu svoju úctu. Lenže postupom času bol Namunkura stále viac presvedčený, že je to len obyčajný kameň a prejavovanie úcty je zbytočné, a tak povedal svojmu otcovi: „Ten kameň je nanič. Všetko sa dlhé roky točí len okolo neho a celá naša rodina je ním prekliata. Už sa nebudem oň ďalej starať. Odídem aj so svojou ženou a synom niekam ďaleko, kde nebude mať ten kameň nad nami žiadnu moc.” Namunkura s rodinou si zbalili svoje veci a odišli ďaleko do hôr, aby si tam našli nové miesto na bývanie. Po dlhom putovaní prišli až k rieke Neuqén v Argentíne. Boli unavení, ale šťastní, pretože verili v nový život bez vplyvu kameňa.
Dva dni po odchode Namunkuru s rodinou sa v dome jeho otca začali diať zvláštne veci. Kameň v posvätnej nádobe, uložený v drevenej debničke, začal prskať a buchotať. Otec s matkou boli veľmi vystrašení, pretože doteraz nevideli, že by kameň robil takéto veci. Po malej chvíli prišlo otcovi veľmi zle. Srdce sa mu rozbúchalo, v hrdle sa mu urobila veľká hrča a do rána umrel.
Ráno sa kameň zjavil Namunkurovi pred jeho novým domom pri rieke Neuqén. Veľmi ho to nahnevalo, pretože si myslel, že mu ho nechal poslať jeho otec,…