Bol raz jeden kupec, ktorý bol taký bohatý, že by peniazmi mohol ulice dláždiť. Neurobil to však, pretože to bol bystrý obchodník. Všetky peniaze nadobudol vďaka svojmu umu. To, čo investoval, sa mu vždy aspoň desaťnásobne vrátilo.
No mal už svoje roky a jedného dňa odišiel navždy. Majetok, ktorý po ňom ostal, zdedil jeho jediný syn. Ten bol však z úplne iného cesta; o obchody sa nezaujímal a s peniazmi vedel iba jediné – míňať ich. Roztopašne ich deň za dňom rozhadzoval – na zábavu, na hostiny a dokonca nimi do mora hádzal žabky. Vôbec si otcove ťažko zarobené peniaze nevážil.
Samozrejme, že peňazí rýchlo ubúdalo, až mladíkovi napokon nezostalo takmer nič. Len posledné štyri groše, staré papuče a župan. Vtedy zistil, že sa mu otáčajú chrbtom aj všetci jeho takzvaní kamaráti, ktorých postretal pri pijatike. Jeden z nich mu aspoň poslal starý kufor s odkazom, nech si doň zbalí všetky veci, ktoré mu ešte ostali. Nuž.. ale nebolo čo baliť. Márnivec hodil kufor na zem a sám sa doň posadil.
No len čo si doň sadol, kufor vzlietol. Fuk! a už vyletel komínom vysoko nad mraky. V takej výške mladík nikdy nebol a celý zbledol od strachu. Kufor však letel stále ďalej a ďalej, až sa ocitol v ďalekej krajine, kde sa mu podarilo pristáť na strome. Mal šťastie – bola to krajina, v ktorej chodili všetci odetí v župane a papučiach. Kufor teda ukryl v konároch stromu a vybral sa do mesta vo svojom župane a papučiach, aby sa opýtal na zámok, ktorého vežičky trónili nad mestom.
Čochvíľa stretol ženu s dieťaťom a hneď sa jej drzo opýtal: „Počuj, čo je to za zámok, tam neďaleko?“
„To je zámok nášho kráľa. Býva tam aj princezná, ale tú nemôže nikto navštíviť. Chránia ju…