Viktorko sedel vo svojej izbe a nezbedná štica mu padala do tváre. Bol zahĺbený do čítania komiksov o superhrdinoch. Vtom sa odkiaľsi vzal ostrý lúč svetla a chlapca na chvíľu celkom oslepil.
„Čo to má byť?“ mykol sa a zaclonil si oči. Vyskočil a pribehol k oknu. Rozhliadnuc sa veľmi rýchlo zbadal toho neznámeho figliara.
V okne náprotivného paneláka sa škerila dievčenská tvárička a v ruke sa jej mihlo zrkadielko. Beky, ako inak. „To som si mohol myslieť!“ uškrnul sa Viktorko a zamával kamarátke. Pochopil, že ho takto volá, aby sa išli hrať von.
Chlapec cez seba razom prehodil bundu. Ešte sa ani nestihol začať obúvať, už k nemu pribehol ďalší kamarát – huňatý psík menom Uško. Viktorko ho tak pomenoval podľa toho, že jedno uško mal stále zvedavo vytočené dohora, akoby ustavične čosi počúval. A tak to aj bolo. Uško mal nevídanú schopnosť začuť všetko a každého, kto bol v problémoch alebo potreboval pomoc. Skoro ako ozajstný, huňatý superhrdina.
Viktorko s Uškom utekali dolu schodmi a chlapec si pritom predstavoval, že je skutočný superhrdina, ktorý letí zachrániť človeka v núdzi. Aká škoda, že takí hrdinovia existujú len v rozprávkach a komiksových knihách!
Dvojica spoločne vybehla pred vchod, kam k nim doskackala vždy veselá Beky.
„Čaute, chlapci,“ pozdravila ich s úsmevom od ucha k uchu. „Mám super nápad. Čo keby sme sa dnes hrali na...“
Nestihla to však ani dopovedať, lebo Uško sa náhle strhol a rozbehol sa kamsi za roh.
„Kam uteká? Čo sa deje?“
„Možno niekto potrebuje pomoc!“ Viktorko s Beky sa okamžite rozbehli za ním. Uško bol múdry psík, nikdy by len tak pre nič za nič neutiekol. Niečo sa muselo stať.
Podarilo sa im ho dobehnúť až na druhej strane paneláka. Nákladné autá tam práve vozili…