Viktorko s Beky kráčali po chodníku, Uško v tesnom závese za nimi. Bol krásny deň a dvojica kamarátov bola zabratá do rozhovoru, takže si spočiatku ani nevšimli tú podivnú vec ležiacu na zemi. Až Uškovo štekanie ich prinútilo zastaviť a obzrieť sa.
„Čo je to?“ nakukol Viktorko Beky cez plece. Vyzeralo to ako papierová bankovka, ale bola nejaká zvláštna. Mala na sebe farebné postavičky a písmená na nej vyzerali... no, skrátka inak než obyčajné písmená. Deti ich nedokázali prečítať.
„Možno sú to hračkárske peniaze,“ hádala Beky. „Naozajstné vyzerajú celkom inak.“
Obzreli sa navôkol, ale nikde nebolo ani duše. Nevyzeralo, že by peniaze niekto hľadal.
„Myslíš, že si ich môžeme nechať?“ spýtala sa Beky.
„Haf!“ štekol Uško. Viktorko ho pochvalne poškrabal po hlave.
„Uško vraví, že to nie je správne. A má pravdu. Čo ak budú niekomu chýbať?“
Deti chvíľu počkali, či sa niekto neobjaví. Nakukli aj do vedľajšej uličky. Nič. Uško so svojím bezchybným čuchom bol tiež bezradný.
„Tak čo s nimi urobíme?“
Viktorko sa zamyslel. „Poďme za mojou mamkou. Ona vie o peniazoch všetko. A pracuje tu za rohom.“
Deti zašli na koniec ulice, zabočili doprava a ocitli sa pred vchodom do vysokej kamennej budovy. Nad bránou sa skvel veľký nápis: BANKA.
Viktor sa na vrátnici opýtal, kde nájde svoju mamku, a povedal jej celé meno. Pán vrátnik sa usmial a pokynul deťom dovnútra, do veľkej haly.
„Páni, to je niečo,“ vydýchla úžasom Beky. V hale s vysokým stropom boli na každej strane okienka, pred ktorými sa v radoch premieľali ľudia ako mravce.
„Mamka je tam,“ všimol si Viktorko a naznačil Beky, aby sa pobrali doľava. Postavili sa na koniec radu. Uško tušil, že na tomto mieste musí byť potichu, aby sa ľudia mohli sústrediť.
Keď na nich prišiel rad,…