Jana Kašparová
Čo sa deje v ľudskom tele: Trávenie
Šarlotka zažije výlet za čerstvými čerešňami, ale aj nepríjemnosť v podobe boľavého bruška. So zázračným kamarátom Oľkom tentoraz navštívia ľudský jazyk a zistia, čo sa deje s jedlom v našom brušku.
Zleteli orly
ponad vysoké hory, ponad rovné polia;
preleteli cez Dunaj, cez tú šíru
sadli tam za pomedzím slovenského rodu.
Duní Dunaj a luna za lunou sa valí:
nad ním svieti pevný hrad na vysokom
Pod tým hradom Riman-cár zastal si táborom:
belia sa rady šiatrov ďalekým
Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci;
okol neho cárska stráž, tuhí to
a pred cárom družina neveliká stojí:
sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji.
Pobelavé kaderie šije im obtáča,
modré ich oči bystro v okolo si páča.
Rastom sú ako jedle, pevní ako skala,
zdalo by sa ti, že ich jedna mater
Krásna zem — jej končiny valný Dunaj vlaží,
a Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží:
Tá zem, tie pyšné hory, tie žírne
to vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy.
Slovenský rod ich poslal, zo slávneho snemu,
aby išli s pozdravom k cárovi
Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú:
taká otroč neznáma slovenskému kraju,
lež božie dary nesú, chlieb a soľ,
a smelými sa jemu primlúvajú slovy:
„Národ slovenský, kňazstvo i staršina naša,
kroz nás ti, slávny cáre! svoj pozdrav prináša.
Zem tá, na ktorú kročiť mieni tvoja noha,
to je zem naša, daná Slovänom
Pozri: tu jej končiny valný Dunaj vlaží,
tam Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží.
A zem to požehnaná! Chvála Bohu z neba,
máme pri vernej práci voždy svoj kus
Zvyk náš je nie napadať cudzie vlasti zbojom:
Slovän na svojom seje, i žne len na svojom,
cudzie nežiada. Ale keď na naše dvere
zaklope ruka cudzia v úprimnej
kto je, ten je; či je on zblíza, či zďaleka:
Vo dne, v noci na…