Bol apríl a ten býva každý rok upršaný. Ale tentoraz neprestajne lialo už tretí deň. Uško ležal na dlážke v Bekinej izbe a pozoroval kvapky, ktoré sa naháňali po okennej tabuli.
Dvojica kamarátov spolu posledný týždeň pripravovala školský projekt. Viktorka však v skutočnosti zaujímalo len to, že v pondelok dávajú v kine film o robotoch. Už dvakrát sa Beky pýtal, či sa k nemu pridá, a nevedel pochopiť, prečo už dvakrát odmietla.
Aj teraz im šla práca pomaly. Beky sa zdala byť akási rozladená. Viktor sa ju pokúšal rozveseliť, ale veľmi sa mu to nedarilo.
„Tak čo s tým pondelkom?“ skúsil znova.
„Čo presne myslíš?“ ožila Beky.
„No či sa pridáš do toho kina. Chalani mi volali, či pôjdeme spolu!“
„Aha,“ odvetilo dievčatko bezfarebne a opäť sa pohrúžilo do písania. Za oknami stále silno pršalo.
Dnešnú prácu deti dokončili mlčky. Keď sa lúčili, Beky sotva počuteľne šepla „tak ahojte“ a zavrela za nimi dvere.
Len čo dvojica vyšla pred panelák, Uško začal vyskakovať a dobiedzať do Viktorka. „Haf!“ štekal. „Haf! Zabudol si!“
Viktorkovi, ponorenému do myšlienok o robotoch, chvíľu trvalo, kým v štekote rozpoznal slová a pochopil, že mu Uško chce niečo povedať.
Doteraz ho psí kamarát vždy upozornil na nebezpečenstvo alebo na niekoho, kto potrebuje pomoc. Stalo sa niečo? Chlapec sa rozhliadol, ale nikde nikoho nevidel.
„Haf!“ neprestával Uško. „Zabudol si! Beky!“
„Čo sa deje?“ Viktorko stále nechápal. „Beky potrebuje pomoc?“
„Haf, Beky! Narodeniny!“ štekal psík.
Vtom mu náhle svitlo. Naozaj, veď je apríl. Beky bude mať narodeniny. Už v pondelok!
„Celkom som na to zabudol!“ vykríkol Viktor a pľasol sa po čele. „To som ale kamarát. Uško, ešteže ťa mám!“ Dvojica sa rýchlo rozbehla domov, premočená do nitky. Chlapec tušil, kto ten intenzívny dážď zapríčinil. Musí to Beky…