Keď sa raz podvečer malá zajačica prebudila, zbadala pred svojou norou obrovský múr. Týčil sa tak vysoko, ako len jej vyľakané očká dovideli.
Silnými zadnými nohami zabubnovala o zem. Bola hladná, ale obed musí počkať.
„To je ale mrzuté,“ zamrmlala.
Pretože to naozaj mrzuté bolo.
Zajačica sa zas uložila na spánok, dúfajúc, že kým si zdriemne, múr možno zmizne. Ale nezmizol.
Keď sa po chvíli zobudila, ten múr tam stále bol.
Zajačica už bola zúrivá. A poriadne hladná.
Začala teda múr dôkladne skúmať, či náhodou nenájde cestu von. Ale bolo to márne.
Múr bol taký vysoký, že úplne zatienil mesiac na oblohe, a zajačica sa striasla od zimy, hoci sa vzduch ani nepohol. V brušku aj hrudi cítila prázdnotu.
Potom skúsila hrabať v zemi, aby zistila, či nedokáže múr podliezť. Ale ten mal príliš hlboké základy.
Natiahla sa a pokúsila sa ho preskočiť, ale bolo to privysoko.
„To je NEMOŽNÉ,“ posťažovala sa so zaťatými zubami. Zvalila sa na bruško a nahlas vzdychla.
„Čože to tu máme?“ odrazu sa ozval priateľský hlások.
Zajačica si pretrela oči a sledovala, ako sa k nej dolu znáša drozdica.
„Niekto tu má problém, všakže?“
„Áno,“ odfrkla si zajačica. „Nedokážem ten múr obísť, ani ho podliezť či preskočiť. Vzdávam sa. Mám toho dosť.“
„Tak to je mrzuté,“ odvetil vtáčik veselo. „Hádam existuje ešte nejaká iná možnosť.“
„Už som vyskúšala všetko,“ zakňučala zajačica. „Nikdy sa odtiaľto nedostanem. Nikdy, nikdy, nikdy!“
Bezmocne kopla priamo do múra. Ten sa jemne otriasol.
„Pozor, pozor!“ zaškriekala drozdica, keď sa na dvojicu zosypal prach z tehál. „Čo ak sa múr zrúti a rozmliaždi nás na pomliaždenú mliaždenicu?“
„Hmm,“ zamyslela sa zajačica, „to by možno šlo...“
„Čože?“ ozvala sa drozdica zmätene. „Čo by šlo?“
„Možno existuje cesta cez múr.“
„Pri takýchto…
Readmio je aplikácia plná detských rozprávok oživených zvukmi, ktoré reagujú na váš hlas. Fúra rozprávok je zadarmo, nové pridávame každý týždeň.
