V triede to dnes šumelo nadšením. Deti stáli zhromaždené v hlúčikoch okolo svojich lavíc a spoločne si prezerali veľké mapy a atlasy. Niektoré z nich boli skoro väčšie než najmenšie detičky! Ešteže bol nablízku sloník Mio. Svojimi silnými nohami pevne podoprel aj ten najväčší atlas, aby si v ňom malí prváčikovia mohli listovať.
Deti sa totiž v posledných týždňoch začali učiť o rôznych krajinách sveta. Na hodine so záujmom počúvali o tom, ako je v niektorých neustále teplo a slnečno, kým štáty ďaleko na severe sú takmer vždy pokryté snehom a ľadom. Mio, ktorý mal rád teplučko, sa pri tejto predstave nesúhlasne otriasol. Pani učiteľka žiakom na mapách ukazovala, kde sa nachádzajú džungle a kde zas púšť. Deti sa s Miom naučili názvy mnohých cudzích krajín a teraz ich spoločne hľadali v atlasoch. Chceli sa tak o každej dozvedieť niečo zaujímavé.
Pani učiteľka, ktorá dobre vedela o Miovej záľube v počúvaní a hudbe, navrhla: „Čo keby sme sa teraz spoločne vydali na takú malú hudobnú cestu okolo sveta?“
„Áno! Áno, prosím!“ volali deti nadšene a Mio súhlasne trúbil.
„Dobre teda,“ usmiala sa pani učiteľka. „Deti, posadajte si a poďme spoločne počúvať. Predstavíme si tradičnú hudbu rôznych krajín sveta. Zopakujeme si tak, čo sme sa v posledných dňoch naučili.“
Trieda razom stíchla. Pani učiteľka stlačila tlačidlo a miestnosťou sa ozvalo zvláštne klepanie, sprevádzajúce zvuky gitary. Deti sa pozreli jedno na druhé – kdeže už len takúto hudbu počuli? Až keď sa pred nimi objavil obrázok tanečnice v dlhých zdobených šatách, s kvetom vo vlasoch, ktosi vykríkol:
„Takéto tanečnice sme videli vo filme o Španielsku!“
Pani učiteľka prikývla a porozprávala deťom viac o španielskej ľudovej hudbe a tanci, ktorý sa nazýva flamenco. Veru, pri počúvaní týchto piesní sa deti hneď začali veselo hýbať do…