Marianka vybehla do sychravého rána. Už nejaký čas síce mrzlo, veď do Vianoc zostávalo len pár dní, ale snehu nikde. A to ho Marianka i ostatné deti vyzerali, len čo ráno vyskočili z postele. Dnes si dievčatko takmer ani nestihlo obliecť bundu, tak sa ponáhľalo skontrolovať, či už budú môcť stavať snehuliaka. Stále nič.
„Tento rok si ten sneh dáva načas, však?“ povedala mamička a chytila Marianku okolo pliec.
Vtom čosi začuli. Znelo to ako... ako celkom tichučký plač. Rozhliadli sa okolo seba – ale na ulici nebolo ani živej duše. V žiadnom okne sa ešte nesvietilo. Všetci si užívali prázdniny a do nevľúdneho studeného počasia sa nikomu dvakrát vstávať nechcelo. Odkiaľ teda ten zvuk prichádzal?
„Dievčatá moje,“ pridal sa k Marianke s mamkou ocko a podával dcérke bundu, „neviete, kto to tu plače?“ Ani jemu nedalo to nešťastné vzlykanie spať.
Nech však pátrali, ako chceli, stále nikoho nevideli. Dokonca ani mačacie mňaukanie alebo psie kňučanie to byť nemohlo. Všetci štvornohí obyvatelia domčekov na ulici ležali spokojne vo svojich pelechoch a nikde nebolo ani labky.
„Ja som to bol,“ ozval sa hlások taký tichý, že ho sotva začuli, „som tu, hore.“
Marianka s rodičmi sa skúmavo rozhliadla po strechách a komínoch. „Ešte vyššie,“ hlesol hlások.
„Ale vyššie je už len nebo,“ začudovala sa Marianka. Začalo jej to pripomínať nejakú rozprávku plnú čara a kúziel. Potom úplne zaklonila hlavu a uvedomila si, že vôbec nie je ďaleko od pravdy. Nesmelý hlások totiž patril bachratému čiernemu mraku priamo nad nimi.
„Nech prídem, kam prídem, všetci sa len zlostia,“ pokračoval mrak, lebo naozaj to hovoril on. „Vravia, že pre mňa nesvieti slniečko, že im kazím náladu. Vravia, že... že... že zacláňam. A tak sa vždy s vetrom presuniem inam, ale všade sa to…
Readmio je aplikácia plná detských rozprávok oživených zvukmi, ktoré reagujú na váš hlas. Fúra rozprávok je zadarmo, nové pridávame každý týždeň.
