O hovoriacej tekvici

Blížil sa Halloween a Teodor sa ho nevedel dočkať. Bolo to jeho obľúbené obdobie roka. V škole si už s kamarátmi na tento sviatok vymýšľali masky. Teo bude tento rok duchom. Doma už mal pripravenú bielu plachtu – niekoľko večerov si ju skúšal a predstieral, že lieta ako duch.

Mama sa práve vrátila z trhu. Už od dverí volala: „Teo, pozri, čo som kúpila!” S týmito slovami položila na stôl veľkú oranžovú tekvicu.

Aj ocko sa hneď prišiel pozrieť. Keď zbadal tekvicu, uznanlivo pokýval hlavou: „To je paráda, zajtra ju môžeme vyrezať a vystaviť pred domom.”

Teodor sa zaradoval. „Mami, mami, prosííím, čo keby sme ju vydlabali a vyrezali ešte dnes?” prosíkal.

Mama s otcom sa na seba pozreli a s úsmevom súhlasili: „No dobre, Teo, ale len ak nám pomôžeš.“

Chlapec sa hneď pustil do práce. Ocko najprv odrezal vrchnú časť tekvice. Teo vzal veľkú lyžicu a začal vydlabávať jej vnútro. Tam, kde bola dužina tvrdšia, mu rodičia pomáhali. Nakoniec spoločne vyrezali krásnu halloweensku tvár. Tekvica mala veľké oči, malý trojuholníkový nos a široký úsmev.

„Zapáľme v nej aj sviečku. Uvidíme, ako vyzerá rozsvietená,“ navrhol Teodor rodičom.

Všetci traja sa teda pustili do hľadania sviečky. Prehľadali všetky skrine, zásuvky aj poličky, ale žiadnu sviečku nenašli.

„Mrzí ma to, Teo,” povedal ocko. „Pôjdeme sviečky kúpiť hneď ráno, keď otvoria obchod. Aj tak je Halloween až zajtra, všetko stihneme, neboj sa.”

„Mal by si ísť spať, aby si mal dosť síl na zajtrajší veľký deň,” pripomenula mu mama.

Teodor bol sklamaný, ale nedalo sa nič robiť. Šiel si umyť zúbky a ľahnúť do postele. Zaspať však nemohol. Prehadzoval sa z jednej strany na druhú a rozmýšľal o tom, ako veľmi by chcel vidieť tekvicu žiariť.

Dumal, dumal, až si spomenul…